Peter ide po vode k Ježišovi kým dôveruje - akad. maliar Ladislav ZáborskýJn 6, 16-21

Po zázračnom nakŕmení zástupu sú všetci v eufórii, chcú Ježiša urobiť kráľom. Ježiš takýto scenár odmieta a odoberie sa do samoty. Apoštoli tomu nerozumejú a sú z neho sklamaní. Rozhodli sa opustiť Ježiša a vrátiť sa k predošlému spôsobu života. Toto sa udialo, viac ako rok pred Ježišovým umučením. Lenže opustením Ježiša ich problémy nekončia. „Dul silný vietor a more bolo rozbúrené.“

Ježiš ich však nikdy neprestal milovať. Apoštoli okusujú dno beznádeje. Hoci prežívajú hlbokú depresiu, vidia prítomnosť Toho, ktorý bol neprítomný. Nech to aj nás vedie k poznaniu, že Jeho neprítomnosť je vždy inou formou prítomnosti. Ježiša sa bytostne dotýka dramatická situácia, ktorú človek prežíva. Problémy učeníkom odkryli Jeho prítomnosť. Vidia hlbšiu pravdu, ktorú povrchné, zábavné oko nedokáže vidieť. „Videli Ježiša kráčať po mori.“ Týmto znakom im dáva najavo, že aj more, ktoré je symbolom zla a temných síl, je mu úplne poddané. Robí mu podnožku pod nohami. Ježiš dáva najavo, že mu nič nemôže stáť v ceste, aby opäť stál pred tými, ktorí podľahli pokušeniu a zlu. Ježišova vláda nad každým zlom sa stáva dobrou správou pre každého, kto vo svojom ľudskom živote podľahol moci zla, či sile hriechu.

Ježiš sa približuje k učeníkom a prvý pocit, aký zakúšajú, je strach. Prečo? Majú pocit viny. Ježišova prítomnosť napĺňa bolesťou ich srdce. Ako by povedal svätý Augustín: „On je bližší človekovi, než človek sám sebe.“ Zľakli sa. Ich strach bol spočiatku spôsobený pocitom viny. Postupne sa prerodil na ľútosť srdca, vyvolanú blízkosťou Pána. Majú prenikavejší zrak, vidia svoje hriechy, zradu, vzdialenie sa od Neho. Preto v Ježišovom zvolaní je: „Ja som to, nebojte sa.“

Fr. Šimon OP

Share This