Kristus vedie dušu k svetlu - akad. maliar Ladislav ZáborskýV centre územia neveriacich. „Priviedli k Ježišovi hluchonemého a prosili, aby naňho vložil ruku.” Vkladanie rúk je znakom odovzdania moci a života. Dodnes biskupi a kňazi prijímajú kňazskú moc vkladaním rúk a modlitbou, ktorú používajú pri udeľovaní sviatosti. Aby Božia moc neprestávala pôsobiť v ľuďoch.

Ježiš chce dať ľuďom viac, než si zasluhujú, žiadajú! „Vzal ho nabok od zástupu.” Ako Boží ľud musel opustiť Egypt, aby dostal viac, blízkosť Boha na púšti. Vytvoril sa medzi nimi vzťah podobný manželskému, štyridsať „medových“ rokov najväčšej blízkosti (Ex 3, 12n). Keď postupne rokmi opúšťali Boha a „ženili“ sa s cudzími bohmi, nostalgicky spomínali na prvú lásku. Prorok Ozeáš to opisuje slovami: „Pôjdem ja a vrátim sa k prvému manželovi, lebo vtedy mi lepšie bolo než teraz.” (Oz 2, 8-9)

Ježiš berie hluchonemého a vedie ho do samoty. Aby sa medzi nimi vytvoril dôverný vzťah, ktorý Marek opisuje analógiou z knihy Genezis. „Vtedy Pán, Boh, utvoril z hliny zeme človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou.“ (Gn 2, 7)

Možno aj môj život sa ocitol v centre života neveriacich. Som odsunutý nabok, mimo diania, nepotrebný. Načo je taký život? Je podobný človekovi, ktorého Ježiš uzdravil. Už dnes chce konať v mojom živote, aby sa vyladil môj vzťah s Bohom i ľuďmi. A čo chcem ja?

Fr. Šimon OP

Share This