„Ježiš sa zohol a prstom písal po zemi… Znovu sa zohol a písal po zemi.“ Tým, ktorí ho chcú, aby konečne odsúdil tú, ktorá je vinná, povedal: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň.“ Touto otázkou ich Ježiš paralyzoval. Nevinný Ježiš sa spája, skláňa k tej, ktorá je vinná… „Ako to počuli, jeden po druhom – počnúc staršími – sa vytrácali.“
Najstarší odchádzajú ako prví. Odkiaľ zmienka o starších? Pravdepodobne je to alúzia do dvoch známych starcov z histórie Zuzany (Dan 13. kapitola). Ako Daniel odkryl tých, ktorí obviňovali Zuzanu, tak isto Ježiš demaskuje zákernosť učiteľov Zákona a farizejov. Rozišli sa všetci. Ježiš „zostal sám so ženou, čo stála v prostriedku.“ Úbohá žena – prach zeme a Ten, ktorý do jej života vtláča svoju stopu. Z prachu tvorí nový život (Gn 2, 7). Vďaka Ježišovi je táto žena vytiahnutá z blata a môže sa tešiť životom.
Nový život jej bol vložený do jej rúk. Má slobodu voľby, ničím nie je nútená, iba ak vďačnosťou a láskou Toho, ktorý sa v nej stal energiou alebo schopnosťou milovať tak, ako On miluje. „Žena, kde sú? Nik ťa neodsúdil?“ Žena je prekvapená jeho spolucítením s ňou, v jej osamotení. Sklonil sa k zemi, aby sa jej pripodobnil a delil s ňou jej pokorenie, potupenie. Ona odpovedala: „Nik, Pane.“ Je to najvrúcnejšie prijatie, aké žena mohla čakať.
Pavol by dodal: „Kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť“ (Rim 5, 20). Ten, ktorý je bezhriešny a ktorý mal dôvod potupiť, neurobil to. „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!“
Fr. Šimon OP
