Učeníci zažívajú veľký úspech, sú nadšení z misie na ktorú ich vyslal Ježiš. Celí šťastní rozpovedali Ježišovi o tom čo zažili: „V tvojom mene sme dosiahli všetko“. Ježiš však na popularitu a slávu reaguje slovami: „Poďte vy sami do ústrania na pusté miesto a trochu si odpočiňte.“
Prečo taká reakcia? Mýlili by sme sa, ak by sme si mysleli, že ich posiela na výhodnú dovolenku „all-inclusive“. V Biblii pusté miesto je priestor, v ktorom sa skusuje pokušenie, ale tiež sa zjavuje Boh. Je to podmienka kontemplácie, ktorá je hľadením, prizeraním sa Bohu a základ úspešného myslenia nielen o sebe, ale skôr nad sebou.
„V siedmy deň Boh odpočíval po svojom diele“ (Gn 2, 1 ). Neznamená to len, že Boh prestal pracovať. Znamená to skôr ukrytie, ustúpenie. Šabat – odpočinok Boha, je plný úcty a skromnosti, pohyb ku zjavnej neprítomnosti kvôli tomu, aby sa mohol prejaviť svet s celým svojím bohatstvom a krásou. Zároveň tiež preto, aby nezacláňal svojou slávou veľmi krehkému stvoreniu, akým je človek. Boh sa stiahol, aby umožnil zjaviť sa svetu a človeku v ňom. Niečo na spôsob, ako sa ostrov zjaví uprostred oceánu. Boh svojím odpočinkom zjavil svoju lásku voči človekovi. Aby človek mohol nabrať istotu bytia a začal túžiť po svojom Stvoriteľovi.
Túto evanjeliovú výzvu by sme mohli vyjadriť aj slovami Dietricha Bonhoeffera (1906-1945), mučeníka nacizmu: „Je pravda, že cítim veľkú potrebu dobrého rozhovoru, ale veľmi sa búria moje nervy nepotrebným hovorením… Preto som si zvykol mlčať a byť sám. Po čase vždy cítim túto potrebu. Nedokážem si predstaviť návrat do takéhoto ponáhľania sa ako predtým.“
Fr. Šimon OP
