Mk 3, 13-19

„Ježiš povolal k sebe tých, ktorých sám chcel, … aby boli s ním.“ Týmto rozhodnutím sa vystavil veľkému riziku, že slabým a hriešnym ľuďom zveril veľmi vzácny a krehký poklad, ktorým títo ľudia budú môcť ľahko manipulovať. Napriek tomu povolal Dvanástich, aby niesli posolstvo jeho slova, uzdravovali chorých, uvoľňovali od nečistých duchov a rozvíjali misiu v prospech ľudstva.

Čínska poviedka opisuje dobrého cisára, ktorému bolo ľúto svojich poddaných, videl, že niektorí z nich v čase dažďa nemajú ani klobúk na prikrytie hlavy. Zveril túto záležitosť ministrovi, ten správcom mesta a oni polícii. Tá všetkých ľudí, ktorí počas dažďa chodili bez klobúka, zavrela do väzenia. A cisárovi prišiel úradný doklad, že v jeho ríši nie je už ani jeden človek v daždi bez klobúka. Je to satira, zosmiešňujúca situáciu, ktorá môže vzniknúť pri odovzdávaní moci a zodpovednosti na druhých.

Nevzniká niečo podobné v Cirkvi, ktorá odovzdáva moc od apoštolov cez tisíceré stupne? Námietka je vážna, ale iba vtedy, ak sa dívame na Cirkev čisto ľudskými očami. Ježiš síce posiela učeníkov, aby učili, ale nie namiesto neho, ale aby boli s ním. Kňazi nezastupujú Ježiša. Prečo? Lebo zastúpenie potrebuje ten, kto nie je prítomný. Ježiš je prítomný na zemi aj dnes a koná skrze tých, ktorí mu to umožnia. Keď kňaz vysluhuje sviatosti, tak to koná Ježiš mocou svojho Ducha. Kňaz mu to umožnil cez svoje ruky, ústa…

Fr. Šimon OP

Share This