„Mária Magdaléna stála vonku pri hrobe a plakala. Ako tak plakala, nahla sa do hrobu a videla dvoch anjelov v bielom sedieť tam, kde bolo predtým uložené Ježišovo telo, jedného pri hlave, druhého pri nohách. Oni sa jej opýtali: „Žena, prečo plačeš?“ Vravela im: „Odniesli môjho Pána a neviem, kde ho položili.“ Magdaléna plače za stratou priateľa. Jej strata je dvojaká, zomrel na kríži a stratilo sa aj jeho telo. Jej slzy ukazujú hranicu medzi dočasným a nadprirodzeným. Viera, akú Pán očakáva, je v prípade Magdalény ešte vzdialená.
„Ježiš sa jej opýtal: „Žena, prečo plačeš? Koho hľadáš?“ Ona mysliac si, že je to záhradník, povedala: „Pane, ak si ho ty odniesol, povedz mi, kde si ho položil, a ja si ho vezmem.“ Nepoznáva svojho Pána, keď sa jej zjaví. Ona stále hľadá mŕtve telo. Slová, ktoré vyslovuje, považujúc ho za záhradníka, sú dôležité aj pre nás. Viera Magdalény prekvapuje poznávacou úbohosťou. Tento rys je zdôraznený tým, že hľadí na zmŕtvychvstalého Ježiša a nepoznáva ho. Nadprirodzený prvok je v nej dôležitejší ako prirodzený. To znamená, že nadprirodzená poslušnosť je pre ňu dôležitejšia ako poznávacie zmyslové orgány. Úplná poslušnosť ju urobila „slepou“. Verí tak silne, že nerozpoznáva to, čo vidí.
„Ježiš ju oslovil: „Mária!“ Ona sa obrátila a po hebrejsky mu povedala: „Rabbuni,“ čo znamená Učiteľ.“ Pánovo oslovenie jej vracia zmyslovú rovnováhu. V jednej chvíli ho poznáva. Nastáva zjednotenie oboch prirodzeností jej viery. Ukazuje sa jej telesne a dáva všetko, čo doteraz nechal odložené. Musela sa zbaviť všetkého, lebo iba v tak jej mohol dať, čo bolo potrebné.
Magdaléna odteraz môže ohlasovať veľkonočné posolstvo viery. Prináša do Cirkvi plnosť rozpoznaného Zmŕtvychvstania Pána, ako začiatku všetkého. Už jej je všetko jasné. Chápe, vie, vidí. Jej výkrik: „Učiteľ!“ potvrdzuje, že sa v nej všetko splnilo. Plnosť stretnutia s Ním rodí jej vnútorné naplnenie.
Fr. Šimon OP
