„Strhla sa veľká víchrica a vlny sa valili na loď.“ Opis silnej búrky na tomto mieste nie je náhodný. Po edukácii učeníkov, čiže po zasievaní slov do ich sŕdc, Ježiš vykonal veľa uzdravení pred ich očami a nakoniec ich poslal ohlasovať evanjelium. Búrka medzi učením a konaním je overovacím testom, skúškou. Aj v našom živote je potrebná „víchrica“ na to, aby sme sa posúvali dopredu, búrali falošné predstavy o sebe a nepravdivé predstavy o Bohu.
Skúsenosť víchrice v učeníkoch odhalila slabú vieru, ktorá sa prejavuje zvýšeným strachom o seba. Okolnosti vyvolávajúce strach a hrôzu sa môžu stať ideálnym miestom na posilnenie viery. Ako? Prehodnotením nezrelého a strnulého presvedčenia, ktoré ovláda naše rozhodnutia alebo ich úplne zastaví.
„Vietor prestal a nastalo veľké ticho.“ Ježiš dal najavo, že prevyšuje všetkých. Až teraz sa môže začať opravdivá cesta viery. Zmätení učeníci sa cítia pokorení, pretože si musia priznať, že sa snažili modloslužobne zredukovať Ježiša do oblasti fetišu, že Ježiš im bude k dispozícii, niečo ako talizman.
Ježiš si všimol, že učeníci úplne zmĺkli. Spoznali, že nie sú schopní žiť inak. Preto je to On, ktorý sa k nim skláňa, prelamuje ľady: „Čo sa tak bojíte?“
Fr. Šimon OP
