Dnes čítame o žiadosti Zebedejových synov: „Daj, aby sme sedeli v tvojej sláve jeden po tvojej pravici a druhý po ľavici.“ Ježiš túto ich prosbu neodmieta, ale hovorí im: „Neviete, čo žiadate.“ Kresťanstvo si žiada pochopenie. Lebo je odkrývaním zmyslu ľudského jestvovania, a ten je taký vznešený, až nedostupný, bez hlbokého premyslenia Božích slov. Aký je teda zmysel v túžbe sedieť po pravici alebo ľavici Ježiša v jeho sláve?
Privilégium zasadnutia vedľa kráľa a pitie z jedného kalicha bolo rezervované ľuďom z najvyšších vrstiev na kráľovskom dvore. Ktorí mali kráľovu dôveru, zásluhy, alebo boli členmi jeho rodiny. Ježiš otáča naruby takúto predstavu apoštolov. Hovorí im, že On neprišiel, aby bol obsluhovaný, ale aby slúžil, stal sa otrokom ľudí a nakoniec za nich obetoval život. Kto sa chce k Ježišovi priblížiť, musí mať za cieľ to isté. Zasadnúť po Ježišovej ľavici či pravici, znamená slúžiť až do vlastného usmrtenia, kvôli životu iných.
Jeden z predchodcov takéhoto prvenstva je starozákonný Jozef, syn patriarchu Jakuba a Ráchel, dejiny ktorého si môžeme prečítať v knihe Genezis (Gn 37.-50. kapitola). Starší bratia mu závideli, že otec má Jozefa radšej ako ich. Závisť bratov prerástla do nenávisti, až ho plánovali zabiť. Nakoniec Jozefa hodili do cisterny a neskôr predali za otroka. Ako sa asi Jozef cítil? Ponížený, oklamaný, zradený. Ale nikde niet zmienky o tom, že by bedákal alebo sa sťažoval. Jeho život, plný utrpenia a zrady, ho priviedol na vrchol egyptskej administratívy. Stal sa mužom číslo dva v Egypte. A takto zachránil nielen Egypt v čase sucha, ale aj svojich bratov a otca. Keď sa dal spoznať svojim bratom, povedal: „Ja som Jozef, váš brat, ktorého ste predali do Egypta. A teraz sa netrápte a nesužujte, že ste ma sem predali, lebo Boh ma sem poslal pred vami, aby ste ostali nažive.“ (Gn 45, 4-5)
Fr. Šimon OP