„Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí život za svojich priateľov.“ Láska, o akej hovorí Ježiš, sa líši od zvyčajnej priazne. Dokonca aj od takej vznešenej, akú poznáme z čias prvotnej Cirkvi: „Všetko mali spoločné.“ (Sk 2, 45) Ježiš žiada od svojho priateľa postoj, ktorý je bližší významu slova poslušnosť. Teda žijem a správam sa podľa toho, čo a ako počúvam. Podľa Ježiša, jeho priateľom je človek, ktorý nestratí, neprepočuje žiadne z Jeho slov. Poznáme to napríklad aj z vyjadrenia: „Tvoje prianie je mojím rozkazom.“
Vzťah a dôvernosť priateľstva musí byť vzájomná. Z oboch strán musí byť pripravenosť pozorne počúvať slová druhého. Ježiš však kladie hlavný dôraz na poslušnosť. „Vy ste moji priatelia, ak robíte, čo vám prikazujem.“ Priateľstvo, intimita v Ježišovom chápaní, vychádza z vnútorného postoja učeníka. Do akej miery človek robí z Ježišovho slova základ, najdôležitejší odkaz pre svoj život, do takej miery a v takej kvalite vchádza do vzťahu s Ním. Jestvuje aj tu istý druh hierarchie medzi rovnými. Podobne ako Otec je prvý v rovnosti so Synom, tak tiež Syn, Ježiš, chce byť prvým vo vzťahu vzájomnej lásky medzi svojimi priateľmi.
Priateľstvo, o akom dnes hovorí Ježiš, nie je teda len obyčajným pocitom, ale vychádza z poslušnosti. Je možné to zažiť, ak plnením prikázaní sa vytvorí vzťah lásky, ktorá ani nepomyslí o akomkoľvek násilí či manipulácii. Pekne je to vyjadrené aj v žalme: „Veď tvoje ustanovenia sú mi rozkošou a tvoje príkazy sú mojimi radcami.“ (Ž 119, 24)
Fr. Šimon OP
