„Vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma.“ Ak človek cestuje tisíc kilometrov z jedného mesta do druhého, tak musí vedieť, kde je jeho cieľ a ako sa doň dostane. Ak nemá poňatie o ceste, ktorá ho čaká, celú cestu bude nespokojný. Ježiš nás pozýva na cestu k zmŕtvychvstaniu. K tomu je potrebné pozdvihnúť kríž ako znak našej istoty. Kríž je znak bolesti, utrpenia a smrti. Máme ho každý deň pozdvihnúť. Je to bláznovstvo, škandál, hlúposť a nemožné bez poznania tajomstva jeho moci. Niekedy je nevyhnutné sklamať svet, aby sme ho zachránili, ako to urobil Ježiš.
Ježiš prijal kríž, teda dovolil zničiť seba, a tým premenil zlo na dobro. Do ríše smrti sa dostal Boží život. S takým plánom diabol nepočítal, a vtedy zaplakal. Ježiš nikomu nesľubuje, že ho v živote nestretne zlo, smrť, ale povedal: „Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie.“ (Jn 11, 24) Každý deň kráčať so svojím krížom za Ježišom je možnosť premieňať zlo na dobro.
Nikdy nezabudnime na to, že Ježiš zvíťazil tam, kde všetci pred ním prehrali. Smrť ho mala definitívne zničiť, ale nezničila. V umení toto tajomstvo zaujímavo vyjadril Taddeo di Bartolo (1362-1422), ktorý namaľoval kríž ako symbol rozdelenia. Na jednej strane je kríž a tí, ktorí mu veria, sa k nemu obracajú tvárou. Druhá skupina neveriacich ľudí je smerom ku krížu obrátená chrbtom. Aj podľa toho sa dá poznať, kto je kresťan, človek obrátený čelom k víťaznému krížu. Svätý Pavol porozumel tomuto paradoxu a vyjadril to slovami: „Ale ja sa nechcem chváliť ničím iným, iba krížom nášho Pána Ježiša Krista, cez ktorý je svet ukrižovaný pre mňa a ja pre svet.“ (Gal 6, 14)
Fr. Šimon OP