Chesterton (1874-1936) hovorieval, milosrdenstvo neznamená nebyť krutý, alebo nepomstiť sa, znamená to niečo zrejmého a úplne konkrétneho ako slnko, ktoré je buď vidno, alebo ho nevidno.
Chlap sa v krčme rehotal, že on má takú dobrú manželku, že si môže robiť, čo chce, a ona ho aj tak miluje. Chválil sa, že ju podvádza s inými ženami. Niekoľko dní sa na noc nevráti domov. Ona ho má aj tak rada a nič mu nevyčíta. Takýto človek nič nechápe a nevytvorí vzťah lásky. Iná žena vravela, že je najšťastnejšou ženou. Prečo? Dávno ju manžel opustil kvôli inej žene. Neskôr skončil ako bezdomovec. Keď ho zazrela, ako z kontajnera vyberá potraviny, poprosila ho, aby sa vrátil domov k rodine. Teraz, keď je opäť s nimi, často jej hovorí: „To nie je pravda, že si mi odpustila,“ a rozplače sa. Sú to obrazy neuveriteľnej lásky, do ktorej nás Ježiš pozýva. Aby sme zakúsili, aký dobrý je Boh, a odovzdávali to ďalej. „Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec!“
Svätý Tomáš Akvinský (1225-1274) píše, že Božie odpustenie a zľutovanie preukazované ľuďom je väčším dielom než stvorenie sveta. Božie dary nezískame svojimi skutkami. Boh nevyžaduje od človeka nič, čo by mu predtým nedal. Božie dary sú zadarmo a sú vždy prvé. „Nesúďte a nebudete súdení. Neodsudzujte a nebudete odsúdení! Odpúšťajte a odpustí sa vám. Dávajte a dajú vám: mieru dobrú, natlačenú, natrasenú, vrchovatú vám dajú do lona. Lebo akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám.“ O čo sa jedná v týchto slovách? Ak nebudeme dávať, tak sa zablokujeme na dary od Boha. Ani z cisterny plnej vody nenaplníme uzatvorenú fľašu. Svojimi postojmi, uzavretím sa, môžeme znemožniť prijímanie.
Situáciu človeka žijúceho bez odkazu na Boha opísal kardinál Henri de Lubac (1896-1991) v diele Dráma ateistického humanizmu. Podľa neho „niet človeka bez Boha“, lebo „človek je túžbou Boha“, opisuje krízu súčasnej kultúry, v ktorej sa niektorí tvorcovia prestali zaujímať o nadprirodzený rozmer človeka, zabudli na večnosť, zbaviac sa tým zmyslu života.
Fr. Šimon OP
