Lk 1, 57-66

Starozákonný kňaz Zachariáš, otec Jána Krstiteľa, bol v pokročilom veku. Plnil povinnosti svojho úradu, modlil sa, konal liturgickú službu, ale jeho srdce bolo kamenné. O viere nepochyboval, dokonca si uchoval aj istý druh vernosti, ale bola to negatívna vernosť.

Celý život túžil po dieťati, ale nedostal ho. S pribúdajúcimi rokmi dospel do štádia, že sa síce modlil ďalej, ostal verný sľubom, ale od Boha už nič neočakával. Podobné nebezpečie hrozí aj nám vtedy, ak sme verní sľubu, manželskému, rehoľnému, a tým pádom sa cítime byť zbavení povinnosti, byť verní láske.

„Vtom sa Zachariášovi rozviazali ústa a jazyk i prehovoril a velebil Boha.“ Zachariáš bol deväť mesiacov nemý, aby sa naučil vidieť. Mlčanie v človeku vytvára ostrosť vnútorného pohľadu. Nakoniec otvára ústa a už nehovorí pochybujúco ako vo svätyni, ale zvelebuje Boha, ktorý činí nemožné veci.

Fr. Šimon OP