Mk 10, 35-45
V Písme sa často stretávame so slávou zasľúbenou Božiemu ľudu. Prvá Samuelova kniha v Anninom chválospeve hovorí, že Boh: „On dvíha bedára z prachu, chudobného pozdvihuje z hnojiska, aby im dal zasadať s kniežatami a pridelil im trón slávy.“ Táto sláva nám je zasľúbená, takže po nej môžeme oprávnene túžiť. Avšak táto koruna má aj svoju cenu. Kto chce byť prvý, musí sa stať služobníkom všetkých a dať svoj život. Ježišova sláva je spojená s jeho ponížením a umučením. „Teraz budem oslávený,“ hovorí Ježiš presne vtedy, keď sa začína jeho utrpenie, pri Poslednej večeri, keď Judáš odchádza od stola. Poníženie a oslávenie sú si bližšie, než si myslíme. Umučenie a sláva sú v Kristovom živote úzko prepojené, neoddeliteľné. Týmto si nenamýšľame, že sme našli odpoveď na utrpenie. Ono zostáva bolestnou realitou ľudstva. Samo osebe zostáva sterilným a absurdným. Ale viera mu môže dať zmysel. Nádej nám umožňuje čeliť mu. A láska nám umožňuje  ho znášať.

Pane, nauč nás túžiť správnym spôsobom po veciach, ktoré si nám sľúbil.

Fr. Damián, OP