Ježiš je už v Jeruzaleme, kde ho o pár dní zabijú. Veľkňazom a starším zhrnul dejiny vyvoleného národa v podobenstve o hospodárovi a nájomníkoch vinice, ktorí nechceli odvádzať majiteľovi diel úrody. „Vinohradníci jeho sluhov pochytali; jedného zbili, iného zabili, ďalšieho ukameňovali… Napokon k nim poslal svojho syna, lebo si povedal: »K môjmu synovi budú mať úctu.« Ale keď vinohradníci zazreli syna, povedali si: „To je dedič. Poďte, zabime ho a jeho dedičstvo bude naše!« Chytili ho, vyvliekli z vinice a zabili.“ Ježiš sa ich pýta, čo s takými nájomníkmi urobí pán, ak sa vráti? Veľkňazi a starší odpovedali Ježišovi: „Zlých bez milosti zahubí a vinicu prenajme iným.“
Ježiš však obrazne rozprával aj o nich. Poslucháči vyriekli trest smrti voči sebe a svojmu správaniu. Takouto odpoveďou dali Ježišovi plné právo, aby žiadal u Otca pre nich spravodlivosť. Lebo Boh je pán vinice, Ježiš je Boží Syn, ktorého poslal. Ježiš je najskôr nepochopený, potom odmietnutý a nakoniec zabitý, nežiada trest pre nikoho. Naopak, Ježiš ospravedlňuje svojich vrahov pred Otcom. Hoci mu spôsobili najväčšiu krivdu, najväčšie zlo, On sa za nich prihovára: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ (Lk 23, 34) Ježiš chcel vystríhať svojich žalobcov, aby nešli touto cestou spravodlivosti, ktorú považujú za najlepšiu. Lebo takýmto spôsobom to bude pre nich smrteľné. Udierajúc Boha, neprivolávajú na seba trest od Boha, ale spôsobujú si vlastné nešťastie. V Ježišovej reakcii na spôsobenú krivdu sa odzrkadľuje reakcia Boha na zlo.
Život každého z nás je vinica, ktorú sme dostali do daru. „Čo som ešte mal urobiť svojej vinici a neurobil som jej?“ (Iz 5, 4) Pýta sa Boh Izraela, pýta sa mňa? Usilujme sa neprehliadnuť a rozpoznať Pána svojho života, ako najväčšie dobro.
Fr. Šimon OP
