Mk 12, 38-44

Dnešným úryvkom evanjelia sa konči diskusia farizejov a učených v Písme s Ježišom. Zakončil ju zaskakujúcim spôsobom. Nie argumentami Písma, ale poukázaním a vysvetlením gesta, ktoré vykonala chudobná vdova. Vhodila bezvýznamnú sumu, rovnajúcu sa takmer nule.

V Ježišovej dobe prevládal názor, že od ženy sa nedá veľa naučiť. Nemohli sa modliť v chráme ani študovať Písmo. V palestínskom Talmude sa píše, že je lepšie spáliť všetky slová Tóry, ako ich dať do rúk ženy. Nemali žiadne právo politické, ani spoločenské, boli na úrovni detí alebo otrokov. Ako predmety boli pohadzované z rúk otcov do rúk manželov. Vdovy boli na úplnom okraji spoločenského života. Ježiš napriek tomu ukazuje ženu, dokonca vdovu, ako vzor nasledovania, vzor úplnej štedrosti.

Chudobná vdova, žena pokorná, tichá. Diskrétne, aby ju nik nevidel, hádže všetko, čo mala, do chrámovej pokladnice. Židia, keď hádzali peniaze, najskôr informovali kňaza o ich výške. Dar vdovy je bezvýznamný. Jej dar sa radí do kategórie lásky, ktorá stojí mimo akéhokoľvek vystatovania, ktorá dáva všetko. Bohatstvom tejto ženy je viera a dôvera v Božiu prozreteľnosť, Božie milosrdenstvo. Takáto viera ju oslobodzuje od starostí a strachu a dáva jej vnútorný pokoj.

Ježiš obdivuje túto ženu a dáva ju za vzor: „Veru, hovorím vám: Táto chudobná vdova vhodila viac ako všetci, čo hádzali do pokladnice. Lebo všetci dávali zo svojho nadbytku, ale ona pri svojej chudobe dala všetko, čo mala, celé svoje živobytie.“ V Božích očiach nie je dôležité, koľko sa dáva. Dôležitejšie je, či sa dáva z čistého srdca.

Fr. Šimon, OP