Duch miesta, odtlačok, do ktorého sa holisticky premieta pocit vznešenosti, estetiky, ale aj nostalgie, prvých lások, osudových rozhodnutí, bojov, mystiky, nekonečnosti. V tom odtlačku môže mať pozíciu aj pocit vlastnej bezvýznamnosti. Genius loci môžeme pociťovať aj ako neopakovateľnú atmosféru, ktorá je vlastná len niektorým výnimočným lokalitám. Isto máme osobnú skúsenosť s konkrétnymi miestami, na ktorých sa zrodila, oživila, prehĺbila naša viera a osobný vzťah s Ježišom. Radi na to spomíname a vraciame sa tam.
„Po celom okolí začali znášať svojich chorých ta, kde bol. A všetci, čo sa ho dotkli, ozdraveli.“ Ježiš prekračuje hranice myslenia, nedovoľuje, aby ho ktokoľvek uzamkol do etnicko–národnej ideológie, alebo určitého priestoru. Pre Ježiša je svätým, uzdravujúcim miestom, každé miesto, kde ho možno stretnúť. Svätý Gregor z Nyssy, biskup (338-394) učil, že Pán Ježiš nám dal k dispozícii Jordán vo vode krstu. Lebo všade tam, kde sa udeľuje krst, tam je prítomná voda Jordánu. Nechajte turistom cestovanie po konkrétnych miestach na zemi. Patrí sa skôr si vyberať miesta „nového stvorenia“, ktorým je Cirkev.
Dôvera v Ježiša, umožňovala ľuďom naplniť sa silou, ktorá z Neho vychádzala a pôsobila na nich. Bola to rieka milosti, vytekajúca z Jeruzalemského chrámu, ktorú opisuje prorok Ezechiel (Ez 47, 1n). Rieka, ktorú nebolo možné udržať v múroch chrámu, preto vytekala mimo neho a prinášala mimoriadnu hojnosť plodov. Jedným z plodov rieky milosti, ktorá prúdi a pôsobí aj dnes, je aj svätica dnešného dňa, svätá Bakhita (1869-1947). Pekne vyjadrila, čo znamená byť kresťanom: „Ak by prišiel obchodník s otrokmi, ktorý ma uniesol, ktorý ma trápil, pokľakla by som pred ním a bozkávala by som mu ruky. Keby sa to nestalo, nebola by som dnes kresťankou ani rehoľníčkou.“
Fr. Šimon OP
