Jn 6,23b-28
Jednou z výhrad voči modlitbe a Bohu je pochybnosť: „Prečo mám prosiť Boha, keď vie, čo potrebujem, a chce mi to dať?“ Tou základnou odpoveďou môže byť, že život nie je iba o vedomí našich potrieb a očakávaní, že nám ich niekto druhý naplní. To by bol silný príklad sebalásky neschopnej vidieť potreby druhých, nehľadať spoločné dobro a nevedieť sa stretnúť v osobnom rozhovore tak s Bohom, ako ani s blížnym. Slovo „prosím“ vyjadruje rešpekt a úctu k druhému. Zároveň vytvára priestor, keď druhého pozývam do vzťahu, či už tým, že mu dám príležitosť, aby mi pomohol. V inom prípade, ak som niečo nepochopil, aby mi to vysvetlil. A je ešte mnoho iných konkrétnych momentov, keď vďaka slovu „prosím“ môžeme spoločne rásť vo vzájomnej pomoci, v ochote, múdrosti a láske. A v neposlednom rade vo vďačnosti za odozvu na našu prosbu.
Bože, veď nás po cestách prosby a vďačnosti.
Fr. Irenej, OP
