„V tom čase Ježiš povedal: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým.““ Katarína Sienská (1347 – 1380) si napriek rušnému životu zachovala nepretržitý kontakt s Bohom. Narodila sa v Siene ako predposledná z 25 detí v rodine farbiara vlny. Ako sedemročná má prvé videnie, po ktorom sa zasväcuje Bohu sľubom panenstva. Poslušná príkazom otca, plnila v domácnosti najnižšie práce s najväčšou horlivosťou a pokorou. Keď pripravovala pre otca jedlo, predstavovala si seba ako Martu, ktorá pripravuje pokrm Spasiteľovi. Svoju matku si predstavovala, že je Najsvätejšou Pannou, a svojich bratov ako Apoštolov. Odolala tlaku rodičov, aby sa vydala, a ako 18-ročná prijíma dominikánsky habit, vstupuje do Tretieho rádu sv. Dominika.
Túžila priniesť každému človeku Božiu lásku a milosrdenstvo. Bola presvedčená, že dobro „nezíska ani mečom ani vojnou, ani krutosťou, ale iba pokojom, pokorou a vytrvalou modlitbou“. Ako prvá žena, spolu s Teréziou Avilskou, bola vyhlásená v roku 1970 za učiteľku Cirkvi. Mystička s pôvabom ženskej angažovanosti a zápalu, vynikala vnútorným pokojom a čistým svedomím. V atmosfére obáv z budúceho vývoja stála pri ľuďoch, v ich rodinách, mestách a ukazovala im vieru pôsobiacu v srdci občianskeho a politického sveta. Sama musela prekonať obavy a strach a po tejto osobnej skúsenosti často iným hovorievala: „Chcem, aby ste sa nikdy nebáli. Nech zmizne z vás každý otrocký strach!“
Katarína prežila hlboký vnútorný život viery uprostred sveta nadčasovým spôsobom. Vďačila za to zdravej duchovnej dynamike a osobnému vzťahu s Ježišom. Praktizovala kontemplatívnu modlitbu, kde sa stretávala so živým Bohom. Odtiaľ pramenila jej sloboda rozprávať a počúvať, v nej našla odvahu verejne sa vložiť do vážnych otázok svojej doby a angažovanosťou prispieť k ich riešeniu. Stala sa ženou, ktorá svoju dobu poznačila viac ako ktorýkoľvek muž.
Fr. Šimon OP