Do Zvolena sa po rokoch vrátil človek, ktorý sa významným spôsobom zaslúžil o to, že dnes na sídlisku Západ stojí kostol, v ktorom môžeme sláviť sväté omše a ďalšie pobožnosti a aktivity. Páter Humbert Ondrej Virdzek, OP pôsobil vo Zvolene v rokoch 1996-1998 a spolu s ďalšími bratmi dominikánmi bol iniciátorom výstavby nášho Kostola sv. Dominika. V rozhovore si zaspomínal na časy, kedy hľadali prostriedky na stavbu kostola, na nepretržitú mesačnú modlitbovú reťaz na tento úmysel, ale priblížil nám aj jeho doterajšie aktivity v Žiline, kde sa venoval ľuďom na okraji spoločnosti.
Vo Zvolene ste pôsobili v čase, keď tu ešte nestál náš kostol. Ako si spomínate na tieto roky?
Na Zvolen mám celkom pekné spomienky a spomínam si dosť veľa, lebo to bolo trošku mimoriadne. Keď sme sem prišli, nemali sme ani kláštor, bývali sme v byte. Najskôr v dvojizbovom, potom sme si zohnali trojizbový a tam sme boli traja kňazi. Ako si pamätajú aj starší Zvolenčania, ktorí chodia do kostola, tak sväté omše sme slávili v aule základnej školy. Tá aula sa vždy pripravila pred svätou omšou a po nej sa to všetko spratalo. Toto všetko je také mimoriadne, iné ako na iných miestach, tak si na to pamätám veľmi dobre.
Vy patríte medzi hlavných iniciátorov, ktorí sa zaslúžili o vznik kostola a kláštora. Spomeniete si aj na tie praktické veci, ktoré ste museli riešiť, aby sa výstavba vôbec mohla začať?
Z tých praktických vecí sme nemali nič, nevedeli sme, ako to zariadiť, ale mali sme veľké nadšenie, to tak bolo v tých 90. rokoch. Tiež sme mali veľa povolaní, hlásili sa nám mladí ľudia do rehole a mysleli sme si, že to stále tak bude. Ale aj iné rehole na Slovensku mali veľmi veľa povolaní. Takže mali sme nadšenie. Asi je všeobecne známe, že keď sa tá výstavba zastavila, tak sme organizovali nepretržitú modlitbovú reťaz. Bolo to celý mesiac máj a celý mesiac október, nepretržite sme sa modlili, bol na to rozpis po jednej hodine a ľudia vstávali aj v noci a modlili sa za to, aby sa to zasa rozbehlo. A ja si myslím, že kvôli tomu sa to aj podarilo dostavať. Stálo to veľmi veľa peňazí a my sme ich nemali, chodili sme aj po západných krajinách a žiadali sme pomoc a s Božou pomocou sa to aj podarilo. A je to zásluha aj všetkých tých, ktorí sa za to takto modlili.
Zo Zvolena ste odišli pôsobiť do komunity v Košiciach, neskôr do Dunajskej Lužnej, až ste napokon prišli do Žiliny. Tam ste sa venovali bezdomovcom a ľuďom na okraji spoločnosti. V čom spočívala vaša práca a v čom vidíte najväčší zmysel tohto poslania?
Do Žiliny som prišiel v roku 2002 a tam tiež vtedy ešte nebol kostol. Mávali sme sväté omše u sestier františkánok a potom sme si zobrali na starosť sväté omše v azylovom dome. Tieto omše sa slávili v jedálni, tiež sa to muselo vždy pripraviť. Potom sme v takej pivničnej miestnosti zriadili kaplnku, bola aj posvätená pánom biskupom a tam sme začali slúžievať sväté omše. V azylovom dome sme sa teda starali o bezdomovcov, ale nielen o nich, ale všeobecne o ľudí na okraji spoločnosti a o všetkých, ktorí sa nejako do tej štandardnej farskej pastorácie nevôjdu. Pravdupovediac, keď sme začínali, sám som nevedel, v čom bude tá práca spočívať a trochu som začínal aj s obavami či to zvládnem alebo či sa im budem vedieť prihovoriť. Ale keď som tam párkrát prišiel, tak som sa tam začal cítiť dobre, aj sme si rozumeli s klientami, ktorí tam boli. Tak sme sa snažili správať sa k nim tak ako aj k iným ľuďom, treba v nich hľadať to dobré, čo je v nich a tak sme ich viedli k Ježišovi. Mávali sme tam sväté omše pravidelne – nedele, prikázané sviatky, prvé piatky a prvé soboty a tiež pobožnosti ako ruženec, adorácia na prvú sobotu, prvý piatok, takže touto cestou sme sa snažili tých ľudí pritiahnuť k Ježišovi. Verím, že niečo sa predsa len aj podarilo. Mal som tam dosť veľa krstov dospelých, pokrstil som tam asi 20 dospelých ľudí. Takže každý rok jeden alebo dvaja bezdomovci alebo klienti toho azyláku prišli a pocítili ten dotyk Božej lásky, dali sa pokrstiť a to je skutočne veľká vec.
Teraz sa po 28 rokoch vraciate do Zvolena. Aké boli vaše očakávania z tohto návratu?
No úplne som nevedel, čo ma čaká. Viete, my sme rehoľníci a aj tá formácia je taká, že sme pripravení v ktorejkoľvek komunite aktívne sa zapojiť do apoštolátu a do pastorácie. Spoločné modlitby mávame v každej komunite, kde som bol, takže aj tá komunita vo Zvolene je podobná, má nejaké špecifiká, ale ja sa tu cítim dobre.
Veľa sa tu zmenilo za tie roky.
Zmenilo sa tu strašne veľa. Hlavne teda to, že je tu tento kostol. Ale musím povedať, že veľmi ma potešilo, keď som sem prišiel, že pomerne veľa ľudí ma oslovilo, že páter, my si vás pamätáme. A obvykle sa tí ľudia opýtali a vy si ma pamätáte? A ja som tak nesmelo, ale pravdivo povedal, že tá tvár mi je známa, ale už kto to je, to si nepamätám. Ale mal som z toho veľkú radosť, že tí ľudia prišli ku mne a pamätajú si, ako sme sa spolu modlili. Alebo dokonca že celé tie roky pokračujú v modlitbových spoločenstvách, pri ktorých som stál, keď sa zakladali. To som mal obrovskú radosť. Takže aj keď som tu nebol dlho, predsa len sa mi podarilo niečo zasiať do tých ľudských sŕdc a to ma veľmi teší.
V našej farnosti ste už niekoľko týždňov a tak vás niektorí veriaci už mali možnosť stretnúť a spoznať najmä pri svätých omšiach a spovediach. Aká bude ešte vaša úloha medzi našimi farníkmi?
Tak ja tu mám aj rehoľné povinnosti, budem mať na starosti knižnicu a archív, ten bude treba dať do poriadku, zaevidovať staršie dokumenty, aby sa uchovali pre ďalšie generácie. A potom taká štandardná pastorácia, spovedanie a sväté omše. Uvidíme, ale ja by som chcel, aby sme ešte viac rozbehli mariánsky apoštolát, tak uvidíme, ako sa to bude dariť. To je aj moja skúsenosť z azylového domu, to pravidlo „Per Marium aj Jesum,“ čiže cez Máriu k Ježišovi a to stále platí. Ten, kto to v živote prežil, tak chce po tejto ceste kráčať, takže aj ja by som chcel po tejto ceste kráčať ďalej.
Alžbeta Paulíková
Foto: Joachim Harazin, OP
