Božia neha voči ľuďom je obsahom Ježišovho učenia. „Potešujte, potešujte môj ľud, – vraví váš Boh.“ (Iz 40, 1) Boh už neoslovuje Izrael ako kedysi, „ten ľud“, ale ako milujúci manžel svoju manželku, „môj ľud“. Slová naplnené nehou, láskou a zľutovaním.
Prečo si Boh, ktorý bol svojím ľudom podvedený, znovu vyberá tých, ktorí sa voči nemu ukázali neverní? Pretože Boh nikdy neprestane byť verný. V jeho srdci je miesto dokonca aj pre nevernú manželku. Boh, ako podvedený manžel, chce vyviesť svoju milovanú na púšť, a tam sa v nerušenom tichu chce prihovárať jej srdcu a vyznávať lásku. Riskuje opäť zradu a odmietnutie, no vie, že láska za to stojí.
Ježišovo učenie je úplne prevrátené ľudskému mysleniu. Ale Bohu sa nepáči byť sudcom a už vôbec nie katom. On je ako pastier, ktorý si neodpočinie, dokiaľ neprivedie do svojho domu tú, ktorá by bola možno jediná, posledná stratená duša. „Čo myslíte? Keby mal niekto sto oviec a jedna z nich by zablúdila, nenechá tých deväťdesiatdeväť na vrchoch a nepôjde hľadať tú, čo zablúdila?“
Fr. Šimon OP
