Na návšteve vo Zvolene bol biskup Dávid Tencer, ktorý je kapucín a pôsobí v diecéze Reykjavík na Islande. Do našej farnosti Zvolen-Západ bol pozvaný pri príležitosti sviatku nášho patróna sv. Dominika. Otec biskup nás povzbudil vo viere, dodal nám nové impulzy do ďalších dní a porozprával nám o svojej misii na Islande.
Vo Zvolene ste už slávili svätú omšu a absolvovali s nami farský deň. Ako sa vám zatiaľ páči u bratov dominikánov, ale aj medzi našimi farníkmi?
Dominikáni a kapucíni mali vždy k sebe blízko – tak ako sv. František a sv. Dominik. Takže vôbec nemám pocit, že by som bol u cudzích. Ani Zvolen mi nikdy cudzí nebol, lebo som tu bol kaplánom, a to boli krásne časy. To sa nezabúda.
Ako si spomínate na toto mesto a na ľudí, s ktorými ste sa tu stretávali?
Je to práve o ľuďoch, lebo mesto samotné je ako každé druhé. Dobrí ľudia, ktorí tu boli a sú tu aj dnes a ktorí mi už ukazovali svoje deti a vnúčence. Stále sú to tí istí dobrí ľudia, len sme už trošku starší. Pán Boh zaplať, rád sa vrátim na Slovensko kvôli tým dobrým ľuďom, ktorých stretnem, na ktorých sa teším a verím, že aj oni na mňa sa tešia. To robí domov domovom.
Často chodíte na Slovensko?
Ako biskup už trošku častejšie. Predtým som mal raz za rok dovolenku ako každý misionár a prišiel som domov na Novú Baňu k svojim rodičom, potom som pozeral kapucínske kláštory a išiel som naspäť. Teraz sa mi už nedá na celý mesiac odísť z Islandu, preto využívam také možnosti, keď mám voľačo v Európe, vtedy je už ľahšie odskočiť.
Svoju kňazskú službu ste začínali ako diecézny kňaz a až potom ste vstúpili ku kapucínom. Čo vás lákalo na rehoľnom živote a čím vás oslovili práve kapucíni?
Začínal som ako kňaz Banskobystrickej diecézy, ale už pred vysviackou som mal myšlienky aj o rehoľnom živote. Mali sme veľmi dobrého pána profesora Bagina, historika, v rámci histórie Cirkvi rozprával aj o reholiach. Nie ako o niečom, čo patrí do histórie, ale čo je živé a čo Cirkev stále potrebuje. To bol prvý impulz. Ale keďže vtedy bolo málo možností stretnúť rehoľníkov, lebo to bolo zakázané, bol aj obmedzený kontakt. Vedel som o niektorých, že sú tajní rehoľníci, tak som si to nechal uležať. V človeku to dozrieva, že si to vytrieďuje – toto áno a toto nie. Vždy ma ťahal skôr taký jednoduchší život, život chudobných, pre to prirodzene išlo k svätému Františkovi. A potom v rámci františkánskej charizmy vyhrali kapucíni. Aj kvôli spojeniu so svätou spoveďou – ja rád spovedávam. Bol tam Páter Pio a kapucíni chceli byť z tých chudobných františkánov ešte viac utiahnutí – toto ma oslovilo.
Na Islande pôsobíte vyše 20 rokov. Čo bolo to podstatné, čo ste na začiatku chceli odovzdať tamojším kresťanom a ako sa napokon za ten čas vyvinula vaša misia?
Všetko to dozrieva. Keď som išiel na misie na Island, bol to nejaký proces, vedel som veľmi málo o tom, čo ma tam čaká. Keď som prišiel na Island, zistil som, že veľa vecí je úplne inak, ako som si predstavoval. Je to veľmi odlišná kultúra, nepodobá sa ničomu v Európe, úplne odlišný jazyk, ľudia iným spôsobom rozmýšľajú, a preto je dobre, byť tam nejaký čas, aby si človek oklepol, či je to pre mňa alebo nie.
Myslím si, že keď niekto ide na misie, tak prvý, kto dostane dar, je on sám. Pán Boh nepotrebuje našich misionárov, ani mňa nepotrebuje, ale keď vidí, ktorý sa dáva k dispozícii, tak Pán Boh prvého obdaruje jeho samotného. Už som 21 rokov na Islande, aj som zostarol, aj som choroby rôzne prekonal a stále som o tom presvedčený, že prvý obdarovaný tou misiou som ja. To, čo som ja urobil a čo som dokázal alebo nedokázal – o tom je škoda rozprávať. To nie je dôležitá vec. Ale ak by sme sa mali rozprávať o tom, ako ma Pán Boh veľmi obdaroval, tak by sme sa mohli dlho rozprávať.
Je ťažké byť v dnešnej dobe misionárom?
Myslím, že keby bol niekto nasilu misionárom, tak to je tragédia, bude sa trápiť. Ako keď nejakú dievčinu nasilu vydajú. To sa dnes už nerobí. Človek, ktorý ide na misie, po nejakom čase vie, či áno, alebo nie. A treba mať odvahu – keď nie, treba sa vrátiť, ale nie nejako ľahkovážne. Trošku mi to pripomína vzťah muž a žena. Verím, že aj v manželstvách nemajú každý deň veselo, ale vedia, prečo do toho išli a čo tým aj oni sami získavajú, a preto manželstvá idú ďalej. S misiou je to podobné. Dôležitá je vytrvalosť – ako vo všetkom. Keď aj voľakto príde ku mne s problémami, nesnažíme sa hneď nájsť riešenie, lebo ja nie som jasnovidec, ale keď je ten človek spokojný a trpezlivý, riešenie po čase príde.
Už ste naznačili, že Island je krajina podstatne odlišná od Slovenska, ale aj od iných európskych krajín. V čom sú ľudia na Islande iní oproti nám, napríklad v prežívaní viery, chodení do kostola, fungovaní modlitbových spoločenstiev? A v čom by nám Islanďania mohli byť príkladom?
Island je veľmi odlišný. V rámci Európy, napríklad na Slovensku alebo v Čechách, alebo v Poľsku, alebo v Rakúsku, sú odlišnosti – kultúrne, jazykové –, ale v podstate je to všetko ten istý hrniec polievky. Keďže Island je taký izolovaný na severe, preto je úplne inakší. Ako Islanďania povedia: Island je len jeden. A je to pravda.
Plné kostoly nám tam neplnia Islanďania, ale cudzinci, ktorí prišli na Island a ktorí si nezabudli zabaliť do batožiny vieru. Veľmi veľa katolíkov sa vyberie na Island, ale sú veriaci len doma. Ak niekto hovorí o svojom biskupovi, tak nehovorí o mne, ale o svojom biskupovi v Poľsku. Alebo ak povie, že náš kostol je taký krásny, tak nemyslí ten na Islande, ale rozpráva o svojom farskom kostole napríklad v Chorvátsku. No Island umožnil tým cudzincom prísť a je príťažlivý napríklad pre tých, ktorí robia v spoločenskej sfére, že majú vysoké zárobky.
Okrem Cirkvi sú tam všetci pomerne bohatí. Takže cudzinci tam prichádzajú, aby peniaze zarobili, a veľa z nich sa vráti, ale veľa si aj obľúbi Island už nielen pre vysoké zárobky, ale pochopia, že tam je aj voľačo viac. Ak hovoríme o príťažlivosti Islanďanov a Islandu, tak to nie je tá kostolná časť, ale otvorenosť – cudzinec, zvlášť ak je z Európy, bez problémov môže prísť a začať robiť, a až po čase sa ukáže, aký je. Islanďania z veľkej miery sympatizujú s Katolíckou cirkvou. Každý rok máme aj z radov Islanďanov krsty dospelých, prijímanie do Katolíckej cirkvi, ale nie je to hneď. Vždy si dajú čas a pozerajú sa. Keď vidia, že to stojí za to, tak áno. V tom by nám mohli byť príkladom, že nás nezablokujú hneď začiatku.
To bola aj vaša úloha na začiatku vašej misie – nasmerovať Islanďanov a odovzdať im vieru alebo skôr tých prisťahovaných?
Vôbec som nemal predstavu, čo tam ideme robiť a ako to bude. Skôr to bolo o tom, že prídeme a uvidíme na mieste, čo ideme robiť. Dalo by sa pripravovať napríklad evanjelizácie, že by som si na Slovensku pripravil jedno veľké lietadlo, do ktorého by som si nabalil všetky možné pomôcky, knižky a preklady a potom by som prišiel a začal organizovať nejaké propagačné stretnutia. Ale po mojich skúsenostiach si nemyslím, že toto je dobrá cesta. Som hlboko presvedčený, že Pán Boh, ktorý je prvý evanjelizátor, pripravuje situáciu. A preto sa namiesto pouličnej evanjelizácie napríklad dobre prichystám na pohreb. Lebo to pripravil Pán Boh a ľudia prídu na pohreb nie kvôli mne, dokonca ani kvôli Pánu Bohu. Prídu, lebo zomrelý bol ich kamarát alebo známy z roboty. Samozrejme, sú dotknutí tou situáciou. A keď sa v tej chvíli kňaz dá úplne k dispozícii, že čo mi, Pane Bože, dáš robiť, to budem robiť, a Pán Boh pripravil pohreb, tak kňaz má veľmi veľkú šancu zabrať u ľudí. Kňaz má aj veľkú šancu zabrať v spoločenstve, keď sa od neho neodťahuje.
Napríklad ja som bol farárom v malej dedinke, ktorá má asi tisíc obyvateľov a katolíkov tam mohla byť asi stovka. No snažil som sa byť pri všetkom. Keď dedina voľačo zorganizovala a pozvali nás, vždy som išiel. Alebo keď sa zo základnej školy dopočuli, že sú tam nejakí divní mnísi, s ktorými predtým nikdy nemali kontakt, tak nás zavolali. A tak bol som v základnej škole a potom som tam aj pravidelne učil deti náboženstvo. Alebo prišli za nami z miestneho Rotary klubu, lebo to bolo pre nich zaujímavé. Prišli do kláštora a mali sme vynikajúcu debatu o tom, že kto ste vlastne vy. Bez predsudkov. Vôbec mi nekládli záludné otázky, veľmi vecne sa pýtali na konkrétne veci a ja s mojimi bratmi sme odpovedali. Samozrejme, po takomto stretnutí, ak stretnete toho človeka napríklad v obchode, nemôže povedať, že vás nepozná. A už sa prihovoril, že sme u nich boli.
Myslím si, že toto je najlepšia evanjelizácia. Netreba až tak rozmýšľať, čo všetko idem robiť a pripraviť, aké projekty mám, ale po čase to vyjde. Treba postaviť kostol, tak postavíme kostol. Treba ísť do nemocnice, tak idem do nemocnice. Treba ísť chytať ryby, tak idem chytať ryby. A nemusím mať všetko vopred pripravené, lebo potom to je Pánu Bohu najsmiešnejšie.
Vráťme sa ešte späť k nášmu víkendu a slávnosti nášho patróna. Čo je podľa vás najväčším odkazom svätého Dominika pre dnešnú dobu?
Nie som odborník na sv. Dominika, ale vždy ide o to, že keď bolo treba niečo robiť, Pán Boh povolal na to konkrétnych ľudí. Byť k dispozícii Pánu Bohu a nebyť zviazaný napríklad tradíciou. Lebo Cirkev je ohromne živý organizmus, a ja sa čím ďalej, tým viac bojím toho slova „tradícia“, lebo to slovo je dnes tak veľmi zneužívané a už sa asi každý odvoláva na tradície a korene a podobne. No Cirkev je ohromne dynamická. Ak by som mal použiť obraz na Cirkev, po mojich skúsenostiach by to bola polárna žiara. To je nádhera. Ale nikdy nenájdete takú istú polárnu žiaru, lebo sa pred vašimi očami premieňa. Toto je cirkev – raz bledšia, možno niekde upadá, niekde rastie, ale vždy je krásna.
Počas týchto dní ste sa stretávali s ľuďmi v našej farnosti, trávili ste s nami čas a povzbudzovali nás vo viere. Ako by ste na záver povzbudili našich farníkov do ďalších dní?
Podľa toho, čo som videl a zažil, ani nepotrebujete nejaké extra povzbudenie. Vidieť, že ľudia chodia do tohto kostolíka radi, majú radi dominikánov a dominikáni majú radi ľudí, ktorých majú okolo seba. Ak by som býval na Západe, tak by som rád chodieval do tohto kostola aj kvôli tomu, že som veriaci, aj kvôli tomu, že ľudia sú fantastickí, aj bratia sú veľmi dobrí. Myslím si, že ak voľakto nechodí, tak ho to môže mrzieť. Prichádza o veľa.
Alžbeta Paulíková
Zuzana Vandáková
