Lk 6,27-38
Ježišova reč na vrchu sa začína blahoslavenstvami, v ktorých blahoslaví hladných a smädných, plačúcich a prenasledovaných, pokojamilovných pred násilníkmi a iných. No vrcholom tohto Ježišovho príhovoru je láska k nepriateľom. Ako rozumieť tomuto slovu? Vari chcel ukázať ľuďom nedosiahnuteľnú utópiu? Určite nie. Ježiš naráža na mnohých hrdinov Starého zákona, podobne ako sme dnes mohli čítať zo života kráľa Dávida, ktorý ovládol svoj hnev a nezabil Saula, hoci on vyšiel s tritisíc vojakmi, aby zabil jeho. Dávid, chudobný a prenasledovaný, zostal mužom viery a nechcel zdvihnúť ruku na Pánovho pomazaného. Hoci bol Saul nehodným kráľom, ktorého ovládli vášne hnevu a pomsty, žiarlivosti a ctižiadosti. Aké ľahké je pohrdnúť druhým človekom. No keď my urobíme nedobré veci, za ktoré možno pohrdneme sami sebou, kde je to východisko, ktoré nás vyvedie z bludných kruhov? Je to láska Boha, ktorý človeka nevidí len vo chvíli jeho pádu, podobne ako láska rodiča nevidí svoje dieťa iba v momente jeho zlyhania.
Pane, obnov nás svojou neúnavnou láskou, pravdou a milosrdenstvom.
Fr. Irenej, OP
