Generálny promotór pre ruženec páter Lawence Lew, OP, je na návšteve Slovenska. Pricestoval sem pri príležitosti 30. výročia založenia Dominikánskeho mariánskeho centra. V rámci svojho turné sa stretol aj s veriacimi a členmi ružencového bratstva vo Zvolene. V krátkom rozhovore nám porozprával, ako vníma naše spoločenstvá, ale aj to, čo sa mu na Slovensku najviac páči.
V týchto dňoch ste navštívili Dominikánske mariánske centrá v Košiciach a Bratislave. Ako vnímate fungovanie bratstiev na Slovensku?
Ružencové bratstvá sú špeciálny dar a špeciálne dedičstvo, pretože v niektorých iných častiach sveta tieto bratstvá neexistujú. Postupom času sa na ne pozabudlo. Moja cesta na Slovensko je dôležitá aj preto, že tu máme ten veľký dar, že je tu najväčší počet členov ružencového bratstva na svete. A preto som chcel vidieť, ako sa to robí, ako je to tu organizované, a podeliť sa s ľuďmi o ich skúsenosti zo života modlitby svätého ruženca. Môj dojem, ktorý nateraz mám, je, že je to veľmi živé a je tu veľmi veľa vecí, ktoré môžu byť inšpiráciou pre iné časti sveta.
Na Slovensku máme veľmi rozšírený práve živý ruženec. Čiže 20 členov jednej ruže sa každý deň modlí jeden desiatok, čím sa spoločne pomodlia celý ruženec aj na konkrétne úmysly. V čom sa fungovanie našich bratstiev odlišuje od iných krajín? Spočíva ten rozdiel práve v tom živom ruženci, ktorý máme taký obľúbený?
Keď som bol napríklad v Latinskej Amerike, nikto sa ma nepýtal na bratstvo živého ruženca, ale keď som navštívil miesta tu na Slovensku, tak zisťujem, že tu je to veľmi dôležitá štruktúra organizovania ružencového bratstva. Na stretnutí s členmi bratstva ma veľmi potešilo viacero svedectiev. Jedna žena hovorila o tom, že ako deväťročná ju jej stará mama uviedla do živého ruženca a každý deň sa modlila desiatok ruženca. Ďalšia pani hovorila, ako je pre ňu dôležité to, že v ruži je 20 členov, ktorí sa navzájom poznajú, čiže v tom živom ruženci je sprevádzaný taký komunitný aspekt, ktorý je veľmi dôležitý. A zároveň ma potešila jedna pani, ktorá hovorila, že aj malé deti pomaličky vťahujú do toho, aby sa naučili modliť posvätný ruženec. Ja som dlho rozmýšľal nad tým, ako pritiahnuť deti k modlitbe ruženca, a aj na základe týchto skúseností a na základe živého ruženca vidím, že na začiatok stačí, keď sa modlí jeden desiatok, je to taká prijateľná forma. Možno toto bude pre mňa inšpiráciou, ktorú môžem premyslieť a ponúknuť do budúcna – ako iných ľudí pritiahnuť k tomu, aby vstúpili do ružencového bratstva.
Čo by ste odkázali našim čitateľom, ktorí sú členmi ružencového bratstva, ale aj ďalším, ktorí sa chcú modliť ruženec, ako lepšie využívať túto modlitbu, aby ruženec mohol byť takým nástrojom pomoci v našich životoch?
Ja som dominikán. A ako dominikán budem vždy trvať na tom, aby sme boli aj teologicky formovaní. To znamená, že aspoň v základných veciach musíme byť priateľmi Písma svätého. Dominikáni sú v prvom rade kazatelia Božieho slova. Ruženec je naša forma zbožnosti, pretože tam sa učíme, ako počúvať Slovo a ako ho kázať. Som rád, že tu bol spomenutý život, lebo to, čo prináša život do modlitby ruženca, je práve meditácia a uvažovanie nad Božím slovom. Svätci nám hovoria, že meditácia – tá hlboká modlitba – je dušou ruženca a slová modlitby sú iba telom. Ale keď telo nemá dušu, tak je mŕtve. Myslím si, že to je aj dôvod, prečo niektorí ľudia majú skúsenosť z ruženca, ktorý je mŕtvy. V skutočnosti vždy môžeme robiť niečo lepšie. Môžeme častejšie čítať Sväté písmo a lepšie mu rozumieť. To je výzva aj pre dominikánov, ktorí sú pozvaní kázať, aby kázali ruženec a rovnako aj Božie slovo, lebo tieto dve veci sú spojené. Laici, ktorí sú spojení v živote bratstva, potrebujú byť uvedení do života tajomstiev. A dominikánski bratia potrebujú laikov, aby sa vzájomne modlili ruženec, pretože táto modlitba prispieva k bohatstvu dominikánskej rehole a zároveň prináša pokoj. Takže aby sme priniesli radosť do našej modlitby, musíme si najskôr uvedomovať obsah tajomstiev. Ako hovorí Tomáš Akvinský: Nemôžeš milovať to, čo nepoznáš.
O pár dní sa končí vaša cesta po Slovensku. Navštívili ste krásne mestá – Bratislavu a Košice. Je niečo, čo vás oslovilo alebo očarilo na našej krajine?
V prvom rade musím vyzdvihnúť, že každá svätá omša, na ktorej som sa zúčastnil, bola úžasná. Spev, ktorý bol aj pri dnešnej svätej omši, bol nádherný. Napríklad v Anglicku alebo aj keď som bol v Spojených štátoch, nebýva každý deň svätá omša so sprievodom. Na mnohých miestach v Anglicku nie je hudba dokonca ani v nedeľu. Takže to, čo veľmi oceňujem a je to veľký poklad, je, keď vidím, že aj počas týždňa sa cez omšu spieva, hoci aj jednoduchým spôsobom, ale dáva to svätej omši úplne iný rozmer. Rovnako ako ste mohli postrehnúť v mojej knihe, rád si fotografujem sakrálne umenie. Spolu s Damiánom sa nám podarilo navštíviť niekoľko nádherných kostolov, napríklad s gotickými oltármi, a pre mňa to bola úžasná skúsenosť, ani som nečakal, že tu niečo takéto objavím.
V
aša návšteva a stretnutia s veriacimi a členmi ružencových bratstiev bola pre mnohých mimoriadne obohacujúca. Sme vďační za slová povzbudenia a pochopenia spojené napríklad s našimi ťažkosťami v modlitbe. Čo si však vy osobne odnášate zo Slovenska?
Pre mňa osobne je to asi výzva, aby som prenikol hlbšie k pochopeniu Paulíny Jaricotovej a jej spôsobu živého ruženca, ktorý odovzdala ďalším generáciám. Predtým ako som sem prišiel, mal som telefonát od ľudí, ktorí rozbiehajú novú aplikáciu v mobile, ktorá sa bude volať Rozárium a je rovnako inšpirovaná dielom Paulíny Jaricotovej. Táto aplikácia sa snaží priviesť ľudí k tomu, aby sa začali denne modliť aspoň desiatok ruženca. Zo svojej skúsenosti viem, že keď sú veci, ktoré na seba nadväzujú alebo zapadajú do seba, znamená to, že Boh mi chce niečo povedať a ja by som mal byť na to pozorný. Takže to je to, čo si zoberiem so sebou, pretože aj vďaka svedectvám ľudí, ktorí sa zúčastnili na našich stretnutiach, je to pre mňa námet na premýšľanie a uvažovanie a na to, čo s tým do budúcna môžem urobiť.
Rozhovor: Alžbeta Paulíková
