Pražský emeritný kardinál Dominik Duka pricestoval do Zvolena, do farnosti Zvolen-Západ, pri príležitosti dvoch významných výročí. To prvé bolo 17. januára, kedy uplynulo 110 rokov od narodenia pátra Akvinasa Gaburu a tiež si pripomíname 800 rokov od narodenia sv. Tomáša Akvinského. V nedeľu 26.januára v Kostole sv. Dominika celebroval svätú omšu, po ktorej poskytol rozhovor Alžbete Paulíkovej.
Pripomíname si 110 rokov od narodenia pátra Akvinasa Gaburu, ktorý roky pôsobil aj v našej farnosti Zvolen-Západ a mnohí si ho pamätáme a radi naňho spomíname. Ako si vy spomínate na svojho spolubrata pátra Akvinasa? V čom bol pre vás vzorom?
Prvý raz som sa s ním stretol na hlavnej stanici v Hradci Králové, v mojom rodnom meste, keď pricestoval na moje primície. Bol bez štátneho súhlasu, ale otec Akvinas sľuboval vernosť Pánu Bohu a nie ľuďom. Nie že by provokoval, ale ako kňaz bol vždy na svojom mieste. A to bol taký prvý zážitok. Ale musím povedať, že každé stretnutie s ním bola akási duchovná obroda. V každom slove, v každom postoji, pohybe bolo vidieť, že to bol veľmi jemný človek. Spoluväzni rozprávali, ako museli vo väzení drať perie a jemu to nešlo. Vravel, že tam nesmie byť to brko, lebo keď ten vankúšik dostane bábätko, viete aká by to bola bolesť? Takže ostatní mu aj pomáhali. On bol skutočne duchovným vodcom tých kňazov tu na Slovensku v Leopoldove, potom aj vo Valdiciach. Potom tie naše kontakty – magister rádu ustanovil, že vedľa provinciála otca Ambróza, ktorý bol provinciálom z času ešte pred komunizmom, sme ja a otec Akvinas boli ako vikári. Akvinas mal na starosti Slovensko, ja Čechy a Moravu, a stretávali sme sa v Prahe na poradách dva tri razy do roka. Ale veľmi často sme sa stretávali aj v Prešove, kde bolo štúdium našich tajných klerikov, alebo v Bratislave.
Musím povedať, že otec Akvinas mal dar – ako pedagogický, tak aj spirituálne-teologický –môžeme povedať, že celý život dominikánov v bývalom Československu bol ovplyvňovaný jeho autoritou. Pretože aj jeho kolegovia, spolubratia, ktorí boli jeho rovesníci, ktorí s ním študovali v Olomouci a podobne, ho vždy považovali za duchovnú autoritu. A tiež aj za teologicko-spirituálnu autoritu. Jeho znalosti francúzštiny boli na veľmi dobrej úrovni a tak aj niektoré veci prekladal do slovenčiny.
Páter Akvinas bol prenasledovaný a väznený vtedajším režimom, napriek tomu zostal nesmierne pokorný a ďalej pomáhal ostatným. Ako by sme sa aj my v dnešnej dobe mohli pripodobniť jeho skromnosti a odovzdanosti do Božej vôle? V čom bolo to jeho tajomstvo?
On bol vlastne autoritou aj voči ostatným ľuďom, nielen neveriacim, ale aj voči nepriateľom, ktorými komunistická strana bola. Treba povedať, že ideológie nie sú dobrá vec a je potrebné sa proti nim brániť, nepodľahnúť. Ale je treba vždy rozmýšľať, že ľudia, ktorí túto ideológiu vyznávajú, stále zostávajú ľuďmi, sú teda obrazom Pána Boha. A toto mal otec Akvinas hlboko zapísané v srdci. A keď si uvedomíme, že bol odsúdený na smrť, dnes vieme, že to skutočne bola intervencia Gustáva Husáka, že zmenili trest na doživotie, potom prichádza amnestia, všetky tie skúsenosti, ktoré mal z väzenia – ponižovanie, korekcie – to je veľký dar, že on sa dožil takého veku. Tam bol hlad, nedostatok vitamínov, liekov, ale on nedokázal nenávidieť. On dokázal vždy v tom druhom objavovať ten Boží poklad, poklad aj tej Božej dobroty a to myslím, že by sme potrebovali, tak tu u vás na Slovensku, tak aj v Čechách. Snáď ak bude ten obrat k zdravému rozumu, tak sa tiež vrátia aj lepšie vzťahy medzi ľuďmi.
Dnes na nás z každej strany vplývajú rôzne názorové skupiny, rozširujú sa postoje, ktoré často nie sú v súlade s morálkou alebo naším kresťanským presvedčením. Ako sa tomu ubrániť? Kde nájsť odvahu čeliť týmto stretom?
Spomenul by som slová sv. Augustína: „Nenávidieť hriech, ale milovať hriešnika.“ Mali by sme si byť vedomí, že každý sme hriešnik. Každý deň čítam prehľad slovenskej tlače a tam bol taký článok, ktorý sa začínal, že „Aj pápež uznal, že je hriešnikom“. Chcel by som tomu autorovi povedať: My, veriaci, aj my kňazi, biskupi, kardináli, aj pápež každý deň začíname svätú omšu slovami „zhrešil som“. My vieme, že Cirkev je svätá, pretože ukazuje cestu k svätosti. Cirkev je svätá, pretože svätý je Boh a svätý je jej zakladateľ náš Pán Ježiš Kristus a my ostatní sme hriešnici, ktorých Cirkev očisťuje. A to je veľký dar sv. Tomáša, ktorý upozornil, že Pán Boh nás nebude súdiť tak, ako je to pri procesoch podľa trestnej tabuľky, ale podľa nášho srdca. Lebo sú momenty, keď robíme veci zle, ale sme presvedčení, že robíme dobro. A to je jeden z najväčších hriechov – všetky tie utópie, ktoré chceli pomáhať človeku bez Boha, nakoniec zabudli, že bez Boha nemôžu pomôcť.
Druhé výročie, ktoré si pripomíname, je 800 rokov od narodenia sv. Tomáša Akvinského. Naznačili sme už, aká je tá dnešná doba. Aký by bol odkaz tohto svätca do našej súčasnej doby?
Spomínal som Chestertona, ktorého uchvátil moment toho chlapčeka, ktorý chodí a pýta sa, kto je Boh. Ja si myslím, že aj mnohí z nás dominikánov by mohli priznať, že to je aj naša cesta, pretože keď sa pýtame na Boha, tak sa pýtame na zmysel života. Slávny židovský psychológ, ktorý sa nechce nazývať psychoanalytikom, Viktor Emanuel Frankl hovorí, že tá najväčšia strata, ktorá môže byť, je strata zmyslu života. A to je problém aj súčasnej cirkvi. My hovoríme, že ideme po ceste, ale zabúdame, že ideme k cieľu. Áno, tou cestou je On: Ja som cesta, pravda a život. Ale bez vedomia, že musíme ten cieľ mať pred očami a domnievame sa, že určitými reorganizáciami a zmenami sa zachránime, tak to nie je. Je to potrebné, ale musí tam byť ten základný krok a to bola tá veľká devíza sv. Tomáša Akvinského. Nakoniec si je vedomý, že celé jeho dielo voči Tomu na kríži je len prázdna slama. A toto si my nedokážeme uvedomiť. Keď vidíme, ako v súčasnej dobe narastá počet samovrážd, dokonca aj malých detí, pretože nevieme prečo žijeme, nevieme kam ideme, nevieme kam patríme. A sv. Tomáš nielen že bol filozofujúci teológ, ale jeho etika, jeho morálna teológia je nesmierne dôležitá, pretože ukazuje súvislosti. Vymýšľať si len tak zmysel života, to robia len kariéristi, ale ešte žiadny kariérista nebol šťastný.
Naši farníci, ale aj čitatelia v ďalších farnostiach sa aj prostredníctvom časopisu Naše spoločenstvo budú pripravovať na liturgické obdobia pôstu a Veľkej noci. Čo viac môžeme urobiť, aby sme naplno prežili tieto obdobia a hlbšie si uvedomili tajomstvo umučenia Pána Ježiša a jeho zmŕtvychvstanie?
Nedávno som čítal knihu anglického žurnalistu BBC anglikána Toma Hollanda. Celý svoj výklad začína otázkou, čo znamenal kríž v perzskom zákonodarstve, čo znamenal kríž ako nástroj popravy priamo u Rimanov? A Kristus – pravý Boh, pravý človek – volí cestu toho najhlbšieho poníženia. On prijíma kríž ako zločinec. My zo zvitkov, ktoré nám ukazujú dobu pred a po Kristovi, vieme, že to je trest pre velezradcov. Predstavme si koniec druhej svetovej vojny, predstavme si nástup komunistickej diktatúry, čo znamenalo byť velezradcom. A kresťania postavia celú svoju existenciu na prijatí tohto kríža. Myslím, že to je ten veľký problém, ktorý potrebujeme aj my ako kresťania prežiť, pretože my sa domnievame, že tá cesta Evanjelia je cesta, že všetko bude ľahké, bez utrpenia, bez práce. A to nie je možné. Pán Ježiš nás pozýva na tú cestu. On hovorí: Poď za mnou.
Pravdivosť lásky sa nepozná, keď nám nič nie je. Pravdivosť lásky, pravdivosť priateľstva musí tými skúškami prejsť. A On sa s nami „zapriahne“, Kristus ide s nami, máme tú istotu a to by sme si mali v tej pôstnej dobe uvedomovať. Ak sa naučíme prijať určité bolesti, skúšky, choroby, tak nezatrpkneme, ale dokážeme to prekonať ako dôkaz, že mám rád svoje deti, svoju rodinu, kolegov, mám rád túto zem – inak to nedokážeme.
Alžbeta Paulíková
