Lk 22,14 – 23,56
Človek by si niekedy povedal, že sklamanie je podstatou nášho života. Ako deti sme sa tešili na sviatky. Keď však prišli, a my sme zjedli všetky sladkosti a vyskúšali každú novú hračku, nakoniec sme niekde v kútiku srdca cítili, že to nebolo celkom také, ako sme si predstavovali. Táto skúsenosť sa nám v živote opakuje tisíckrát: tešíme sa na vysokú školu, na prvú výplatu, manželstvo či dovolenku v zahraničí. Keď však dosiahneme svoj cieľ, často musíme priznať, že sa naše očakávania tak úplne nenaplnili. Prečo je to tak? Pretože keď očakávame vysnívaný ideál, vkladáme doň niečo z nekonečna našej duše. Kto svoj pozemský ideál dosiahne, svojím spôsobom ho tým zničí. Tieto naše sklamania však nie sú dôkazom, že ideál neexistuje, ale že nie je práve tu. Posledné slová nášho Pána: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha,“ boli zároveň odmietnutím odovzdať jeho ducha zemi. Keby zem bola rajom, potom by ju ten, čo ju stvoril, nikdy neopustil. No tieto slová nám ukazujú, že dovŕšenie a naplnenie nášho života je u Otca v nebi.
Pane, buď našou nádejou v životných sklamaniach.
Fr. Samuel, OP
