„Mária Magdaléna a Mária Jozesova sa pozerali, kde ho uložili.“ Ženy sa otvárajú na novú slobodu, ktorá ich vedie k samostatnému konaniu. K rozhodnutiu pre ohlasovanie bez prítomnosti Pána.
Magdaléna je odkázaná na seba. Uvedomuje si, že čosi sa neodvratne skončilo. Slúži v duchu poslušnosti, ktorú nevie pomenovať. Uloženie do hrobu, znamená koniec nádeje. Dokiaľ mŕtve telo nebolo uložené do hrobu, mohli si myslieť, že táto smrť sa nakoniec ukáže ako nepravdivá, že nezomrel úplne.
Ale hľa, nastupuje jasné potvrdenie pravdivosti tejto smrti. Beznádejnosť žien nie je slabosťou ich viery. Nedostatok nádeje je noc, stojaca v úzkom zväzku s nocou kríža. Táto noc a z nej vyplývajúce zranenia sú súčasťou ich viery. Ako opustené duše, ktoré sa neustále modlia a slúžia, hoci sa vytratili skúsenosti predošlých stretnutí.
Fr. Šimon OP
