„Keď sa pominula sobota, Mária Magdaléna a Mária Jakubova i Salome nakúpili voňavé oleje a išli ho pomazať. V prvý deň týždňa, skoro ráno, po východe slnka, prišli k hrobu a hovorili si: „Kto nám odvalí kameň od vchodu do hrobu?“ Najskôr ako sa len dá, sa ženy ponáhľajú k hrobu. Lebo v sobotu to bolo židom zakázané. Šli pozrieť zapečatený hrob, ale našli ho otvorený a prázdny.
Bolo to v protiklade toho, čo očakávali. A predsa vidia to, čo majú vidieť – zmŕtvychvstanie. Ženy chcú jedno, pomazať mŕtve telo. Pán im dáva čosi iného. Neskôr pochopia, že všetko sa odohralo tak, ako treba.
Ich viera bola vystavená ťažkej skúške. Sklamali sa vo svojich očakávaniach. Ocitli sa pred niečím, čomu vôbec nerozumejú. Ale veria všetkému, čo im Pán dáva veriť. Dokonca aj tomu, čo je nezrozumiteľné a neznáme. Predmetom ich viery je výlučne Pán.
Ženy prichádzajú k hrobu, aby svedčili o prázdne. Je to potrebné preto, aby neskôr mohli svedčiť o plnosti. I prázdno i plnosť sú ich skúsenosťou. Sú skúsenosťou veriaceho človeka.
Je to potrebné aj nám. Opustiť Veľkú sobotu, beznádej, aby sme mohli opravdivo zvestovať Veľkú noc.
Fr. Šimon OP
