Svätá Margita z Città di Castello, panna – 8. 4. 2024

Relikvia ex ossibus (z kostí)

Narodenie: 1287, Metola, Taliansko
Smrť: 13. apríl 1320 (33 ročná), Città di Castello, Taliansko
Beatifikácia: 19. október 1609, Pavol V.
Kanonizácia: 24. apríl 2021, František (ekvipolentná)
Sviatok: 13. apríl

Životopis: Narodila sa na hrade Metola v Massa Trabaria (na hranici medzi Umbriou a talianskym regiónom Marche), neďaleko Mercatello del Metauro, na území pápežského štátu, zámožným rodičom Parisiovi a Emílii. Dieťa sa však narodilo slepé a zdeformované a jej urodzení a bohatí rodičia nemohli zniesť toto potupenie. Otec preto dcéru zavrel do cely hradného kostola, aby „hanba“ zostala skrytá pred očami sveta. Dievča toto rozhodnutie prijalo bez vzbury a zostalo pokojné. Margita strávila svoje rané detstvo osamote, venovala sa modlitbe a rozjímaniu, v spoločenstve s Bohom, v hlbokom tichu a vnútornom pokoji. Po krátkom pobyte na hrade na rieke Metauro, ktorý si vynútili vojenské nepokoje v regióne, ju rodičia vzali do Città di Castello k hrobu istého Jakuba (†1292), laického františkánskeho brata, ktorý nedávno zomrel v povesti svätosti. Dúfali, že sa mu podarí uzdraviť ich dcéru, ale dlho očakávaný zázrak sa nekonal. „Sklamaní týmto pokusom,“ hovorí životopisec zo 14. storočia, „ju opustili v Città di Castello, bez súcitu, osamelú, bez zabezpečenia, trpiacu nedostatkom akejkoľvek ľudskej pomoci“. Istý čas sa bezmocné dievča potulovalo a žobralo o chlieb. Potom našla útočisko v malom mestskom kláštore svätej Margity. Zostala tu len krátko, pretože jej prísny asketický spôsob života vyvolali nenávisť rehoľných sestier. Sestry neboli schopné vyrovnať sa jej nedosiahnuteľnému príkladu, a tak ju s urážkami a nadávkami vyhnali z kláštora. Po tejto viacnásobnej zrade sa Margity napokon ujal veľmi zbožný manželský pár Venturino a Grigia, ktorí jej vyhradili malú izbu na najvyššom poschodí svojho domu tak, aby sa Margita mohla slobodne venovať modlitbe a rozjímaniu. Margita sa adoptívnym rodičom za ich štedrosť odvďačila tým, že im a ich príbuzným a priateľom dala do služieb svoju výnimočnú charizmu. Venovala sa formácii a kresťanskej výchove detí svojich dobrodincov, bola jemnou a vernou sprievodkyňou mnohých, ktorí sa na ňu obracali o radu a útechu, a viackrát ochránila svojich priateľov pred vážnym nebezpečenstvom. Starala sa aj o chudobných a núdznych v meste. Napriek svojej slepote a zmrzačeniu dokázala byť súcitnou sestrou pre všetkých chudobných. V dome svojich adoptívnych rodičov strávilo dievča zvyšok svojho krátkeho a jednoduchého života. Svoj čas delila medzi modlitbu, kontemplatívny život a aktívnu lásku k blížnym. Stále sa postila, zriedkakedy spala a keď si zdriemla, ležala na podlahe a nikdy nie na posteli. Tým, že mala účasť na Ježišovom utrpení, cítila sa byť spojená so svojím nebeským Ženíchom, stotožňovala sa s ním a tento život v jednote s Ním jej prinášal nevýslovnú istotu a radosť. Po tom, čo si obliekla kajúce rúcho Tretieho rádu sv. Dominika, chodila každý deň do ich kostola, kde sa spovedala a denne s veľkou oddanosťou sa zúčastňovala na slávení Eucharistie. Počas svätej omše mala často extázy. Keď sa jej choroba zhoršila, zavolala bratov dominikánov, aby prijala sviatosť chorých, poďakovala Bohu a zomrela v dokonalom vnútornom pokoji. Jej telo je doteraz neporušené.

Pomoc: patrónka pro life aktivít, nechcených a odvrhnutých ľudí, slepých a hendikepovaných, abortovaných detí, detí s nepriaznivou prenatálnou diagnózou, matiek po potrate, proti aborcii a eutanázii, všetkých marginalizovaných.

„Hoci by ma opustili otec aj mať, Pán sa ma predsa ujme.“ (Ž 27,10)