Relikvia ex ossibus (z kostí)
Narodenie: máj 1725, Chodov (dnes súčasť Prahy), dnes Česká republika
Smrť: 13. máj 1799, Casamari, dnešné Taliansko
Beatifikácia: 17. apríl 2021, František
Sviatok: 16. máj
Jeho rodičmi boli Ján a Zuzana Zavřelovci; otec bol správcom chodovského panstva, ktoré náležalo benediktínom od sv. Mikuláša v Prahe. Mal ešte o dva roky staršiu sestru Rozáliu. Krst prijal 10. mája 1725 a dostal meno Ján. Dvadsaťročný odišiel roku 1745 z Klatov do Litoměříc, kde bol v dominikánskom Kláštore svätého Michala prijatý do noviciátu za Českú dominikánsku provinciu a dostal meno Chryzostom. Po ročnom noviciáte zložil 14. augusta 1746 slávnostné sľuby. Ďalšia správa o ňom je z roku 1752, keď sa už ako kňaz uvádza medzi študentmi 5. ročníka teológie v Prahe a zároveň aj ako katechéta. Pravdepodobne niekedy v týchto rokoch aj zložil príslušné skúšky a získal rehoľný dominikánsky titul lektora posvätnej teológie, ktorý ho oprávňoval na výučbu na vyšších dominikánskych školách. Zrejme v 60. rokoch 18. storočia sa začala jeho púť za ďalším rehoľným povolaním. V nasledujúcich rokoch býval v Benátkach a vyučoval teológiu v rímskom Kláštore sv. Sabíny. Stále počul vnútorný hlas, aby sa Bohu zasvätil na nejakom viac uzavretom mieste. Nezdá sa teda, žeby nebol spokojný s rehoľnou disciplínou; zdržiaval sa takmer vždy v úplne vzorných a reformovaných kláštoroch, všetky však boli spojené s intenzívnym apoštolátom, misijnou a učiteľskou činnosťou. S povolením predstavených prestúpil v roku 1776 do cisterciánskeho rádu trapistickej reformy do Casamari, kde prijal meno Dominik a o rok neskôr zložil aj slávnostné sľuby. Čoskoro potom sa stal priorom a neskôr novicmajstrom. Bol menšej, ale dobre urastenej postavy a mal veľký dar jednať s ľuďmi. Urovnával spory a nezhody, vynikal pokorou, znalosťou teológie a duchovného života. Chodil s palicou, no pri svätej omši ju po premenení odkladal, akoby zabúdal na svoje ťažkosti. Jeho svätá omša, ktorú denne slávil, vraj trvala dlhšie, než bolo zvykom. Veľmi dbal na mlčanie a na dôstojné slávenie liturgie podľa zásad svätého Benedikta a svätého Bernarda. Často pripomínal bratom: „Pre lásku Božiu, žalmy, ofícium spievajte a recitujte pomaly, Boh si to zaslúži!“ Mal aj veľkú úctu k svätým menám Ježiš a Mária; často ich s úctou vyslovoval a v písaných textoch ich aj ozdoboval. Bol cenený pre svoj život modlitby a múdrosť. Bol vyhľadávaným duchovným radcom, veľkým obhajcom slávnych rehoľných sľubov, mlčania a vnútornej modlitby. Keď po francúzskej revolúcii 13. mája 1799 vtrhli do opátstva francúzske vojská vracajúce sa z Neapola, aj napriek dobrému prijatiu zo strany mníchov začali vojaci kláštor plieniť. Vtrhli aj do chrámu, rozbili bohostánok a hostie vysypali na zem. Otec Zavřel dvakrát pozbieral rozhádzané hostie – najprv v kostole a potom v kaplnke kláštornej infirmérie, kde zotrval v adorácii s dvoma spolubratmi. Tam ich prekvapili opití vojaci. Keď videl, ako vojaci opakovane znesväcujú Eucharistiu, plakal nad toľkým zneuctením a bezbožnosťou. To ešte viac prehĺbilo ich zúrivosť a ubili ho mečom. Jeho posledné slová boli: „Ježiš, Mária“. Okrem neho boli zavraždení i ostatní rehoľníci z kláštora v Casamari. Úcta k týmto mučeníkom bola od ich smrti takmer nepretržitá.
Pomoc: za úctu k Eucharistii a liturgii, pri hľadaní svojho povolania.
„Stravuje ma horlivosť za tvoj dom, padajú na mňa urážky tých, čo ťa urážajú.“ (Ž 69, 10)
