Relikvia ex ossibus (z kostí)
Narodenie: okolo roku 1373, Boloňa, dnešné Taliansko
Smrť: 9. máj 1443 (asi 70-ročný), Siena, dnešné Taliansko
Beatifikácia (potvrdenie kultu): 25. september 1744, Benedikt XIV.
Sviatok: 9. máj
Pochádzal zo starobylej šľachtickej rodiny v Bologni v Taliansku. Tam vyštudoval právo a potom začal študovať teológiu, pretože sa rozhodol stať kňazom. Ako dvadsať ročný vstúpil do kartuziánskeho rádu a 25. septembra 1396 zložil rehoľné sľuby v kláštore San Girolamo di Casara pri Florencii. Kňazskú vysviacku prijal v júni 1404. Na generálnej kapitule rádu v roku 1407 bol vymenovaný za priora kláštora San Girolamo di Casara a v roku 1412 sa stal vizitátorom talianskych kláštorov tohto rádu. Bol pokorným a skromným členom rehole, no v roku 1427 ho z kláštora povolali na uvoľnený biskupský stolec v Boloni. Do biskupského paláca zaviedol kláštorný spôsob života a aj vo svojom novom povolaní žil ako kartuzián – zdržanlivo a chudobne. Vynikal v pokore, bol múdry, zbožný a ku každému prejavoval lásku, prežíval hlboký vnútorný život a trávil dlhé noci v modlitbe. Bol známy ako „anjel pokoja“ a tešil sa všeobecnej láske pre svoju svätosť a dobrotu. Obyvatelia Bologne ho viackrát vyhnali z jeho biskupského sídla, a preto sa musel uchýliť do Ríma. Jeho výchovou prešiel aj Tomáš Parentuccelli, ktorého si vybral za tajomníka; neskôr sa po Eugenovi IV. stal pápežom Mikulášom V. Svoje meno si vraj zvolil práve podľa Albergatiho. Pápež Martin V. vymenoval Mikuláša Albergatiho pre jeho učenosť a zbožnosť za kardinála. V roku 1431, pravdepodobne už za Eugena IV., bol vyslaný ako pápežský legát k francúzskemu a anglickému kráľovi, aby sprostredkoval mier medzi oboma krajinami. Výrazne tak prispel k ukončeniu storočnej vojny. Aj Eugen IV., ktorý žil asketickým životom, bol priateľom Mikuláša Albergatiho. Odvolal ho z úradu v Bologni a poveril ho funkciou svojho almužníka v Ríme. Sám potom rád pobýval vo florentskom kláštore a kardinál Mikuláš Albergati ho sprevádzal. Zohral významnú úlohu na koncile v Bazileji–Ferrare–Florencii a otvoril florentský koncil, ktorý prejednával o zjednotení latinskej a gréckej cirkvi. Pri jednom návrate do Ríma kardinál Albergati počas cesty v Siene ochorel a s veľkou trpezlivosťou znášal silné bolesti obličiek. Považoval ich za skúšku a prijímal ich až do svojej smrti. Podľa svojho želania bol pochovaný vo florentskom kartuziánskom kláštore. V roku 1633 pápež Urban VIII. povolil exhumáciu jeho tela; zistilo sa pritom, že jeho mozog zostal neporušený, a ten bol následne prenesený do Bologne. Pápež Benedikt XIV. ho v beatifikačnej bule označil za kardinála pokoja. Rímske martyrológium o ňom píše: „V Siene v Etrúrii zosnul blahoslavený Mikuláš Albergati, biskup boloňský, ktorý v mladosti vstúpil do kartuziánskeho rádu a po prijatí biskupskej vysviacky veľmi prospieval Cirkvi pastierskou horlivosťou i činnosťou apoštolského legáta“.
Pomoc: patrón diplomatov, Bolone, pomocník pri riešení konfliktov, pri obličkových problémoch.
„Zatiaľ čo sa čestné srdcia boja, že hriech je aj tam, kde žiadny nie je, o čo viac by sa mali báť tam, kde skutočne je?“ (bl. Mikuláš Albergati OCart)
