Naši otcovia na púšti jedli mannu, ako je napísané: „Dal im jesť chlieb z neba.“ Krehký pokrm, ktorý rýchlo podliehal skaze, na druhý deň už bol nejedlý (Ex 16. kapitola). Mannu mali Izraeliti uloženú na posvätných miestach, aby na ňu hľadeli a pamätali, že Boh je prítomný uprostred svojho ľudu a kŕmi ho. Bola pre Izraelitov znakom Božej vernosti. V časoch Ježiša rabíni verili, že mannu Boh stvoril ešte pred stvorením sveta, že skôr ako stvoril svet, uvažoval nad tým, ako nakŕmi svoj ľud. Rabíni obľubovali takéto úvahy, bol to tiež spôsob uvažovania v staroveku, že najdôležitejšie je to, čo je najstaršie. Židia verili, že keď príde Mesiáš, tak sa dar manny zopakuje.
„Veru, veru, hovorím vám: Nie Mojžiš vám dal chlieb z neba, ale môj Otec vám dáva pravý chlieb z neba. Lebo Boží chlieb je ten, ktorý zostúpil z neba a dáva svetu život.“ Teda dar, ktorý prinesie Mesiáš, nie je úplne neznámy. V dejinách jestvuje príprava na dar opravdivej manny v čase Mesiáša. Bude to čas bezprostrednej prípravy na eschatológiu, čas zmŕtvychvstania zomrelých. V prostredí farizejov verili, že mŕtvi vstanú a začne nová forma existencie. Keď príde Mesiáš, nastane pokoj, bude šťastné obdobie a spolu s Ním sa objaví manna.
Pre nás kresťanov je Eucharistia pravá manna, chlieb z neba. Ježišova reč o Eucharistii ako manne, chlebe života nie je odtrhnutá od viery Izraelitov. Manna bola na púšti predpoveďou, tieňom opravdivého Chleba z neba. Prichádza hodina, hovorí Ježiš, keď dostanete pravý chlieb, ktorý nasýti vaše najhlbšie potreby. Nejedná sa však len o mechanický proces, ako v prípade telesného pokrmu. V Eucharistii Boh konkrétne vstupuje do života človeka. Túži s každým človekom vytvoriť individuálnu blízkosť, tvárou v tvár, vnútorné zjednotenie ja a ty. Chlieb života nasycuje vtedy, keď sa človek otvára na tajomstvo Jeho osoby. „Pane, vždy nám dávaj taký chlieb.“
Fr. Šimon OP
