Túto otázku nám dnes kladie Božie slovo. Slávime sviatok Obetovania Pána, štyridsaťdenný Ježiš je prinesený do Jeruzalemského chrámu, ako to veriacim prikazuje zákon.
Dvaja starci, Simeon a Anna ho rozpoznávajú ako potechu Izraela a svetlo pre pohanov. Hoci boli starci, neprestávali očakávať, hľadieť do budúcnosti, ktorá je bohatšia a pestrejšia než minulosť. Je to postoj úplného protikladu tvrdenia, že dobre už bolo. Simeon očakáva potechu, neočakáva zdvorilostné frázy, očakáva Boha, ktorý sa postaví po jeho boku.
V čom spočíva potecha kresťana? Odkiaľ berie nádej v niekedy pekelnej, prekliatej situácii? Lebo niekedy aj my kresťania sa dištancujeme od hriešnikov a pozorujeme dianie z druhej strany, ja nie som taký. Takýto postoj nie je evanjeliový, ani kresťanský. Prečo je to zlý postoj? Lebo človek v hriechu potrebuje niekoho, kto sa postaví vedľa neho, nepotrebuje toho, kto mu bude pripomínať a vymenovávať jeho skutky, stav.
Simeon a Anna nás učia hľadieť do budúcnosti. Nezávisiac od toho, čo nás čaká a neminie, tak Boh chce byť po mojom boku vždy. To je nádej kresťanov, zakúšať Boha v každej situácii. Dokonca, keby tá situácia bola hraničným, úplným ponorením sa do hriechu. Boh ma miluje vždy. Až do takej miery, že je pripravený zostúpiť do pekiel. Boh ma miluje skôr, ako sa obrátim. Boh ma miluje, aj keď sa neobrátim, a vždy chce stáť pri mojom boku.
„Simeon, očakával potechu Izraela.“ A v Ježišovi ju rozpoznal.
Fr. Šimon OP
