„Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší? Azda sedem ráz?“ Rabíni učili, že Pán Boh odpúšťa iba dva razy a na tretí raz trestá. Peter ide ďalej za túto rabínsku náuku, ale Pán Ježiš vo svojej odpovedi prekonáva akúkoľvek ľudskú mieru. Sedem vyjadruje plnosť a jeho násobky vyjadrujú plnosť plnosti. V odpúšťaní nejestvujú hranice, máme odpúšťať vždy a navždy.
Evanjelium nám dnes pripomína, že niet človeka, ktorý by bol bez dlhu, teda bez viny. A jedná sa o dlh voči Bohu. Je neporovnateľne väčší než akýkoľvek dlh voči ľuďom. Ježiš na to použil príklad dvoch dlžníkov. Prvý predstavuje dlh človeka voči Bohu, ktorý je desaťtisíc talentov. Dvestosedemdesiat ton zlata, dlh, ktorý nie je možné splatiť. Druhý dlžník predstavuje dlh človeka voči človekovi, a ten je opísaný sumou sto denárov, čo je štvrťročný zárobok. Suma, ktorú je možné splatiť. Dôležité je, aby sme mali vedomie nášho dlhu voči Bohu, nezávisiac od toho, aký by bol náš dlh voči ľuďom. „Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojím vinníkom.“ (Mt 6, 12) Boh nám nevnucuje svoje odpustenie. To, že mu odpustil dlh, bolo preto, že sa ho dotkla jeho životná situácia. Boh odpúšťa z najhlbšieho vnútra, z dotknutého srdca. S rešpektom a veľkodušnosťou voči nám je pripravený udeliť odpustenie navždy.
Ježiš hovorí Petrovi aj nám dnes, akým spôsobom máme odpúšťať. Objaviť v sebe postoj vnútornej citlivosti na neustálu otvorenosť odpustenia. Boh nechce smrť hriešnika (Ez 18, 23). Ale chce, aby bol naplno živý.
Fr. Šimon OP
