Dejiny, tak ako sa vyučujú na školách, sú prevažne históriou víťazov. Ježišove blahoslavenstvá, ktoré predstavujú najvyšší zákon Cirkvi, nás učia, že máme posudzovať dejiny od obeti, nie od víťazov. Zastať sa porazeného.
Nikdy sa nemá o žiadnom človeku hovoriť ako o vlastníctve, koristi, ktorá patrí víťazom. Prečo? Pretože s majetkom, korisťou môžeme narábať spravodlivo, ale s ľudskou osobou máme vždy zaobchádzať s láskou. Je to paradox a osobitosť lásky, vyjadrený Ježišovými slovami: „Milujte svojich nepriateľov, modlite sa za tých, čo vás prenasledujú.“ Takýto postoj dokáže zmeniť poriadok, vytvorený na síce nevyhnutnej, ale nedostatočnej báze právnych kľučiek a paragrafov.
Násilie a klamstvo, ako sme sa mnohokrát v dejinách presvedčili, netrvajú dlho. Láska a pravda sú večné. Hoci nie vždy vedú k okamžitému šťastnému koncu, ako k nemu nevedú ani Ježišove blahoslavenstvá. Napriek tomu sú potrebné, najmä v krvavých dejinných okamihoch. Ich krehká sila dokáže premôcť zlo.
Fr. Šimon, OP
