Svätý Augustín napísal: „Ak si o niečom myslíš, že tomu rozumieš, tak si buď istý, že to nie je Boh.“ Božie konanie je tajomné, skryté očiam sveta. Rozhodnutie Boha vrátiť ľuďom večný život, sa začína v bezvýznamnom Nazarete oslovením trinásťročného dievčaťa. Dospelý, erudovaný človek sa nad tým pousmeje, že to nestojí za povšimnutie.
„Zdravas’, milosti plná, Pán s tebou.“ Grécke slovo /chaire/, raduj sa, prekladáme slovom „Zdravas.“ Nejedná sa o veselosť, dobrú náladu, lebo toto všetko sa môže z nášho života vytratiť alebo nemusí dostaviť. Boh Márii, aj všetkým veriacim, doslova rozkazuje, aby sa radovali v každej situácii, bez ohľadu na to, čo prežívajú, aký majú pocit, či náladu. Mária nejasala celý život, ale radosť v nej neprestajne prebývala. Radosť zakorenená vo viere, že Boh zachraňuje, že je tu a teraz a túto radosť ponúka každému človeku.
„Ona sa nad jeho slovami zarazila a rozmýšľala, čo znamená takýto pozdrav.“ Pretože anjelove slová ju naplnili radosťou, upevnili v tom, že bola Bohom vybraná. Tie isté slová ju zarazili, lebo veľmi nezvyčajné je to, čo sa deje v nej a okolo nej. Mária je príkladom nepomeru medzi tým, čo vidno navonok, a čo sa deje vo vnútri. Pravá viera nikdy nie je výsadou alebo cťou, ale je to vždy tak trochu smrť. Nebolo tomu inak ani v prípade Márie od Vtelenia až po Kalváriu.
Pár hodín pred umučením Ježiš hovoril, že nás urobí dedičmi plnosti svojej radosti (Jn 17, 13). Po Poslednej večeri, deň pred smrťou, Ježiš deväťkrát vyslovil slovo „radosť.“ Prvé slovo Zvestovania, ktorým anjel Gabriel oslovil Pannu Máriu v Nazarete, aj Ježišovým posledným slovom je: „plnosť radosti.“ Keby sme mali vieru, radovali by sme sa. Nie z utrpenia, ale z toho, že spása ide ďalej a je silnejšia než zlo, utrpenie a smrť. Kristus prišiel, príde opäť, je znova ponúkaný i vtedy, keď nie je prijímaný. „Božie dary sú neodvolateľné.“ (Rim 11,29)
Fr. Šimon OP
