Relikvia Des murs du Sanctuaire où Sainte Julienne eut ses visions (Zo stien svätyne, kde mala svätá Juliana svoje videnia)
Narodenie: okolo 1192, Retinne, dnešné Belgicko
Smrť: 5. apríl 1258 (asi 66-ročná), Fosses-la-Ville, dnešné Belgicko
Schválenie kultu: 1599, Klement VIII.
Kanonizácia: 1869, bl. Pius IX.
Sviatok: 5. apríl (7.august v Belgicku)
Svätá Juliana z Lutychu, známa aj ako Juliana z Cornillonu (alebo z Liėge), sa narodila v rodine majetnej v dobrá pozemské i nebeské. Avšak asi ako päťročná osirela a spolu so sestrou Agnesou bola daná na výchovu k sestrám premonštrátkam v kláštore na vrchu Cornillone, neďaleko Lutychu. Už od mladosti mala hlbokú zbožnosť a osobitnú úctu k Eucharistii. Keď mala štrnásť rokov, vstúpila ako sestra do tejto rehole a zasvätila svoj život službe malomocným. Vo svojej túžbe po poznaní sa naučila latinsky a čítavala diela sv. Augustína i sv. Bernarda z Clairvaux. Vynikala zbožnosťou, poslušnosťou a pokorou. Nestránila sa žiadnej, ani tej najnižšej práce. Keď počula o hriechoch ľudí, trápila sa pre ne, akoby sa ich sama dopustila. Veľmi rada adorovala pred Najsvätejšou sviatosťou oltárnou. Po smrti priorky ju zvolili za predstavenú kláštora. Svoju komunitu viedla rozvážnou láskou, vyzývala sestry aby žili verne podľa reguly a svojich sľubov a mnohým utláčaným, chorým a pokúšaným pomohla modlitbou i radou. Boh ju obdaril darom predvídania budúcnosti, poznania vecí, ktoré sa aktuálne diali ďaleko od nej a dokonca mala dar čítania v ľudských srdciach. Okolo roku 1209 začala mať mystické videnia. Najznámejšie z nich sa opakovalo počas niekoľkých rokov: videla spln mesiaca, ktorý mal na jednom mieste tmavú škvrnu. Kristus jej v modlitbe vysvetlil, že mesiac predstavuje život Cirkvi a jej liturgiu, zatiaľ čo škvrna symbolizuje chýbajúcu slávnosť, ktorá by osobitne uctievala Najsvätejšiu sviatosť oltárnu. Juliana sa dlho zdráhala túto víziu zverejniť, no nakoniec sa zverila niekoľkým duchovným učiteľom a miestnym teológom. Vďaka jej neúnavnej horlivosti a spolupráci s významnými osobnosťami, medzi ktorými bol aj arcidiakon Jacques Pantaléon (neskorší pápež Urban IV.), sa myšlienka samostatnej slávnosti Eucharistie postupne šírila. V roku 1246 biskup Robert z Lutychu oficiálne zaviedol slávnosť Božieho Tela pre svoju diecézu. Kvôli novému sviatku si zažila mnoho nepríjemností zo strany veriacich i kléru, pre ktoré musela dvakrát utiecť zo svojho kláštora. Nakoniec našla útočisko v cisterciánskej komunite, s ktorou žila až do svojej smrti. Zomrela vo veľkonočnej oktáve v hodinu smrti Spasiteľa. Úsilie Juliany prinieslo svoje ovocie aj v tom, že v roku 1264 pápež Urban IV., ktorý ju osobne poznal, vydal bulu Transiturus de hoc mundo a ustanovil slávnosť Božieho Tela pre celú Cirkev. Juliána z Lutychu zostáva dodnes symbolom hlbokej eucharistickej spirituality a vernosti vnuknutiam Ducha Svätého. Jej relikvie zmizli pri požiari opátstva Fosses-la-Ville v 16. storočí.
Pomoc: patrónka ctiteľov Oltárnej sviatosti.
„Božia prítomnosť v Eucharistii je pre kresťana to najcennejšie, o čo sa môže oprieť už v pozemskom živote. Prijať a adorovať Krista v Oltárnej sviatosti je predobraz večného šťastia, ktoré nás čaká.“ (P. Lucián Mária Bogucki OFMConv)
