Relikvia ex corpore (z tela)
Narodenie: okolo roku 1218, Monsagrati pri meste Lucca, dnešné Taliansko
Smrť: 27. apríl 1278 (asi 60-ročná), Lucca, dnešné Taliansko
Potvrdenie kultu: 5. september 1696, Inocent XII.
Sviatok: 27. apríl
Narodila v roku 1218 v chudobnej, no veľmi zbožnej toskánskej rodine. Už vo veku dvanástich rokov vstúpila do služby u bohatej obchodníckej rodiny Fatinelli v meste Lucca, kde strávila takmer päťdesiat rokov svojho života. Od prvého dňa však musela pracovať v náročných podmienkach. Deti ju podpichovali, pani bola panovačná, otec rodiny bol prchký a krutý. Zita si však svojou láskavosťou a tichosťou získala celú rodinu. Trpezlivo znášala aj tie najtvrdšie rany, pretože vo svojej pevnej viere bola presvedčená, že tieto skúšky pre ňu vybral Boh. Hoci mala celý deň veľa práce, predsa každý svoj deň začínala modlitbou, na ktorú si privstala. Každé ráno s dovolením svojej panej Zita chodila do kostola, kým všetci ostatní ešte spali. Často pristupovala k sviatostiam a potom celý deň usilovne pracovala s Ježišom a pre neho. Vyznačovala sa silným zmyslom pre povinnosť, veselou a pokornou povahou a obdivuhodne žila ideály evanjelia a snažila sa rozvíjať čnosti, ponorená do vytrvalého rozjímania o Božích tajomstvách. Dokázala harmonicky spojiť prísny spôsob života s neustálou láskou k blížnym, najmä k tým najchudobnejším. Stala sa členkou Tretieho rádu sv. Františka. Už za jej života sa na jej príhovor udialo viacero zázrakov. Legenda hovorí, že jedna zo slúžok rodiny Fatinelli zo závisti začala u pána domu vzbudzovať podozrenie, že Zita kradne z domu to, čo rozdáva chudobným. Raz ju pán stretol s naplnenou zásterou, keď sa chystala pomôcť jednej núdznej rodine, a spýtal sa jej, čo nesie. Hoci mala zásteru plnú chleba, Zita odpovedala, že nesie len kvety a lístie – a keď zásteru rozviazala, skutočne z nej vypadli kvety a vetvičky. Ochorela iba päť dní pred svojou smrťou. V roku 1278 zomrela, a tak dosiahla stretnutie s nebeským Ženíchom. Obyvatelia Luccy chceli, aby jej telesné pozostatky boli dôstojne uložené v bazilike svätého Frediana. Zita bola v Toskánsku už natoľko uctievaná, že ju krátko po jej smrti spomína aj Dante Alighieri v Božskej komédii, keď nazýva magistrát mesta Lucca „starší svätej Zity“, čím stotožňuje mesto Lucca s touto ženou, ktorá vtedy ešte nebola oficiálne kanonizovaná. Jej telo je dodnes neporušené.
Pomoc: patrónka stratených kľúčov, slúžok a sluhov, pomocníc v domácnosti, gazdín, kuchárov, čašníkov, pekárok, ľudí zosmiešňovaných pre ich zbožnosť.
„Čokoľvek robíte, robte z tej duše ako Pánovi, a nie ako ľuďom!“ (Kor 3, 23)
