Lk 9, 18-22
Na počiatku Ježišovej otázky o jeho identite je modlitba. Ježiš sa modlí, učeníci sú pri ňom a akoby z modlitby vyplynie otázka: „A vy ma za koho pokladáte?“ Peter to vysloví nahlas: „Za Božieho Mesiáša.“ Viera čerpá z modlitby, viera sa opiera o modlitbu, aby následne bola prečistená v skúškach, zušľachtená pri nesení kríža. O Jakubovi mladšom, prvom biskupovi Jeruzalema, bolo známe, že sa veľa modlil po kľačiačky. A to až tak, že pokožka na jeho kolenách zrohovatela a bola ako koža ťavy. Pokožka na jeho kolenách síce stvrdla, no nestvrdlo jeho srdce. Láska ku Kristovi ho priviedla až k mučeníckej smrti. Niesol svoj „kríž“ až do konca. Vyznanie viery sa nekončí modlitbou; tam sa to „iba“ začína. Vyznanie viery svieti pri službe iným a žiari pri nesení kríža. A to aj toho všedného. Úprimným žitím viery vám môže časom stvrdnúť koža na kolenách, no nestvrdne vám srdce. Falošné či polovičaté verzie viery spôsobia skôr opak: tvrdé srdce, hladké kolená. Hladké kolená sa boja pádov, vyhýbajú sa neseniu kríža. Tie so stvrdnutou pokožkou sú na dotyk so zemou zvyknuté; pád pod nejakou ťarchou, pád pod krížom až tak nimi nezatrasie. Vstanú zo zeme, ako vstávajú od modlitby. Ten, pred ktorým kľačia pri modlitbe, totiž kľačí spolu s nimi pod ťarchou ich kríža. Kľačí s nimi, aby s nimi vstal.
Fr. Alan, OP
