Živé stvorenia rastú spôsobom, ktorý vidíme. Žalude sa rozvíjajú na duby, žubrienky na žaby, nemluvňatá na dospelých mužov, ženy. Sme presvedčení, že živé organizmy postupne rastú do plnosti života, keby sme zbadali, že metrový strom zrazu prestal rásť, okamžite bez dôkladnejšieho skúmania by sme tvrdili, že niečo s ním nie je v poriadku. Alebo dospelý človek, ktorý sa dokáže dorozumievať na úrovní predškoláka je s istotou nerozvinutý.
Mnohí z nás si však vôbec nevšímame v rovine nadprirodzenej to, čo v rovine prirodzenej prirodzene vidíme. Nie sme znepokojení prerušením duchovného rozvoja v sebe ani okolo seba. Ježiš povedal, že prišiel preto, aby sme mali život a aby sme ho mali hojnejšie, a svätý Pavol odporúča: „Poznať aj Kristovu lásku, presahujúcu každé poznanie, aby vás naplnila Božia plnosť celá.“ (Ef 3, 19)
Veľa pokrstených ľudí, žiaľ, odchádza z tohto sveta, neuvedomujúc si, že boli určení do hlbokej jednoty s Bohom. Ústna modlitba je všetko, čo poznali, pretože to bolo všetko, čo ich naučili. V reči o Chlebe z neba Ježiš hovorí o dôležitejšom hlade, ako hlad žalúdka. Akoby chcel svojim poslucháčom povedať, usilujte sa o to, čo nikdy nepominie. Ježiš nechce, aby ľudia šli za ním kvôli tomu, že uzdravuje, lieči, sýti. To nie je dostatočný dôvod. Chce byť pre človeka Mesiášom, osloboditeľom od smrti, nie komediálnym divotvorcom. „Ježiš im povedal: „Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť.“ Samotné bytie Ježiša je dávaním života. Bez Neho by sme nemohli jestvovať ani jednu sekundu. Ježiš dáva, udržuje a vracia život.
Fr. Šimon OP
