Relikvia ex corpore (z tela)
Narodenie: 1. marca 1838, Assisi, dnešné Taliansko
Smrť: 27. februára 1862 (24-ročný), Isola del Gran Sasso, dnešné Taliansko
Beatifikácia: 31. máj 1908, sv. Pius X.
Kanonizácia: 13. máj 1920, Benedikt XV.
Sviatok: 27. február
Jeho otec Sante Possenti bol guvernérom pápežského štátu, a preto sa s rodinou sťahoval na rôzne miesta, ako si to vyžadovalo jeho povolanie. Tak otec, ako aj matka boli dobrí kresťania a svedomití rodičia. Zvlášť matka sa oddane venovala rodine. Narodil sa ako jedenásty z trinástich detí. Františka pokrstili v tej iste krstiteľnici, kde bol pokrstený sv. František z Assisi. Matka mu však zomrela, keď mal iba štyri roky. Zverili ho najprv školským bratom a neskôr jezuitom v Spolete. Mal veľké nadanie, patril k najlepším žiakom. Vždy chodil elegantne upravený, držal sa aktuálnej módy, rád tancoval, navštevoval večierky, divadlá a salóny. Taktiež sa venoval lovu a čoskoro sa preslávil veľmi presnou muškou. No popritom všetkom si zachoval čistotu a slušnosť. František cítil už od desiateho alebo najneskôr od dvanásteho roku povolanie k rehoľnému životu. Bol veľmi impulzívny, mal sklon k ľahkovážnosti a neposlušnosti. Bol veľmi citlivý na kritiku. No vďaka svojmu múdremu otcovi a neskôr aj predstaveným sa mu podarilo zvíťaziť nad sebou samým. V roku 1855 mu zomrela sestra Mária na choleru, ktorá sa v roku 1855 rozšírila v Spolete. Pre neho to bol ako úder hromu. Sám takisto ochorel, takmer zomrel. No zložil sľub, že ak vyzdravie, vstúpi k jezuitom. Akoby zázrakom bol vyliečený, no na svoj sľub zabudol. Až 22. augusta 1856 pocítil pri procesii s obrazom Panny Márie, že na niečo zabudol. Po tomto vnuknutí už neváhal. Vstúpil do prísnej rehole pasionistov, ktorí mali noviciát neďaleko Loreta, hoci všetci z rodiny ho od toho odhovárali. On sa však už rozhodol. V kláštore prijal meno Gabriel od Bolestnej Matky Božej. Popretŕhal všetky putá, ktoré ho viazali so svetom. Dokonca nechcel, aby ho vlastná rodina navštevovala. Bál sa, že by ho rozptyľovali. Po ročnom noviciáte zložil sľuby a začal študovať filozofiu v Pievetorine a neskôr v Isole del Gran Sasso. Presne a verne zachovával kláštorný poriadok. Jeho vernosť a poslušnosť sa prejavovala aj v dochvíľnosti. Snažil sa byť nenápadným a konať dôsledne aj obyčajné práce. Často rozjímal o utrpení Pána, o Kristovej láske v Eucharistii, uctieval Bolestnú Matku Božiu. Skutky sebazáporu a kajúcnosti vyhľadával do takej miery, až ho v tom museli predstavení mierniť. Popritom nemal zachmúrenú tvár, bolo vidieť, že prežíva vo svojom vnútri radosť. Taliani ho volajú: svätý úsmevu. Koncom roka 1861 ochorel. Prechladol, pridružila sa tuberkulóza. Sily mu ubúdali. Už nebolo nádeje na uzdravenie. Všetkých odprosoval, ak ich náhodou niečím pohoršil. Vyspovedal sa zomrel tesne pred svojimi 24. narodeninami s obrazom bolestnej Panny Márie v rukách a so slovami: „Mária, Matka moja, ponáhľaj sa.“ Na jeho hrob začalo čoskoro prúdiť množstvo pútnikov, mnohé zázraky sa tam udiali na jeho príhovor.
Pomoc: spolupatrón talianskej katolíckej mládeže, hlavný patrón regiónu Abruzzo, patrón strelcov a majiteľov zbraní, študentov, klerikov a seminaristov.
„Otče, kiež by sme dokázali viac dôverovať našej najláskavejšej Matke. Ona si pamätá na bolesti a utrpenie, v akých nás na Kalvárii porodila. Radšej súhlasila, že bude hľadieť, ako jej milovaný Syn umiera v strašných mukách, než aby videla naše duše odsúdené na večnú zatratenie.“ (Z listu Gabriela Possentiho z dňa 27. 1. 1860)
