„Nenecháš moju dušu v podsvetí a nedovolíš, aby tvoj svätý videl porušenie.“

Ticho. Mnohí nemáme radi ticho. Ono vyžaduje našu pozornosť. Sústrediť sa na to, čo je naozaj vážne. Vedie nás pod povrch, do nášho vnútra. V tichu je možné stretnúť Boha.

Mlčanie Bielej soboty je očakávaním na Neho. Všetko sa už vykonalo. Je po prípravách na sviatky. Napätie narastá, lebo nastúpi to, čo musí. „Je nemožné, aby smrť panovala nad ním.” (Sk 2, 24). Všetko, čo sa nám zdá všedné, čo musíme dosahovať v pote tváre. V tom všetkom, čím sme, môžeme očakávať Jeho zásah. Pre Neho niet veci nemožných.

Nie je to najkrajší prejav lásky? Nič, doslova nič, nám už nemôže odobrať nádej. Od Ježišovej smrti je všetko možné. A hoci to veľkosobotné očakávanie sa predlžuje, hoci po čase chýbajú sily a nádej sa zdá akoby zhasínala, tak vždy máme možnosť siahnuť k Prameňu. Lebo on nikdy nevysychá. Je pripravený slúžiť nám svojou oživujúcou sviežosťou. Podľa Kristovho príkladu vytrvajme v duchovnom boji.

“Preto aj my, obklopení takým oblakom svedkov, zhoďme všetku príťaž a hriech, ktorý nás opantáva, a vytrvalo bežme v závode, ktorý máme pred sebou, s očami upretými na Ježiša, pôvodcu a zavŕšiteľa viery. On namiesto radosti, ktorá sa mu núkala, vzal na seba kríž, pohrdol potupou a sedí po pravici Božieho trónu.” (Hebr 12,1n).

Fr. Šimon OP

Share This