Od útleho detstva človek zápasí s túžbou vlastniť. Hovorí o niečom, že je „moje“, a má ťažkosť podeliť sa, vžiť sa do druhého. Keď sa stane dospelým, túžba vlastniť naberá novú dimenziu. Človek sa stáva citlivým na: „môj čas“, „moje rozhodnutie“, „môj život“, … stáva sa „pánom“, ktorý často naráža na Pána. Uznanie, že je iba jeden Pán a my sme pozvaní stávať sa jeho služobníkmi, nerobí z ľudí otrokov. V Božej blízkosti sa učíme vďačnosti, nie pýche, prosbe, nie sebestačnosti, oslave, nie chválenkárstvu. Cez vďačnosť, prosbu a pochvalu sa buduje tak ľudské, ako aj Božie, spoločenstvo.
Pane, prosím Ťa o dar modlitby, aby sme rástli v spoločenstve s Tebou a blížnymi.
Fr. Irenej, OP
