Počuli ste, že bolo povedané: „Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa.“ Je to nadnesený spôsob zvýrazniť jednu časť, na úkor druhej. Poznáme tiež: „Ak niekto prichádza ku mne a nemá v nenávisti svojho otca, matku… nemôže byť mojím učeníkom.“ (Lk 14, 26) V týchto prípadoch sa chce vyzdvihnúť láska. Ježiš šokujúco vyjadruje posolstvo a búra všetky bariéry: „Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú.“ Celú reč poučení (Mt 5.-7. kap.) Ježiš zapečatí: „Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec.“ Aby jeho učenie zažiarilo, dodáva: „Veď on dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých.“ Koniec delenia na dobrých a zlých, spravodlivých a nespravodlivých, svätých a hriešnikov. Boh sa nikdy nezriekne svojich detí.
Kto počúva a prijíma jeho Slovo, ako my dnes, má dávať najavo, že je dieťaťom „svojho Otca, ktorý je na nebesiach.“ Osvojuje si pocity, aké má Otec: „Či môžem mať záľubu v smrti hriešnika? A nie, aby sa odvrátil od svojich ciest a žil?“ (Ez 18, 23) Sme náklonní deliť aj svoje vnútro, na časť dobrú a zlú. Aj to je popretím pravdy, že sme dielo Božích rúk od hlavy po päty. Útrapy a obviňovanie seba vo vedomí, že niečo v nás je stelesnením zla. Ježiš nám dnes chce povedať, že nikto okolo nás, ani žiadna časť v nás, nie je taká, aby bola vylúčená z úprimnej lásky.
Otcovia cirkvi (1.-7. storočie) často vytýkali veriacim, negatívny vzťah k ľudskému telu. Duchovní mali tendenciu očierňovať telo, ako väzenie pre šľachetnejšiu, lepšiu, čistejšiu, duchovnú časť človeka. Akoby ľudské telo nebolo Bohom stvorené. Tým popierali pravdu, že Boh v Ježišovi spasil aj telo. Toto tvrdenie bolo a stále je nové, dodnes poburuje a prekvapuje svet. Boh, ktorý z definície je čistý duch, sa stal telom. Od tej chvíle telo, ľudské telo, bolo vynesené do božskej hodnosti.
Fr. Šimon OP
