Bratia dominikáni v týchto dňoch privítali vzácnu návštevu. Z Ríma pricestoval páter Ľudovít Alexander Melo, ktorý pôsobí ako apoštolský penitenciár. Vo Zvolene zároveň oslávil 50. výročie od svojej kňazskej vysviacky. Pri tejto príležitosti sme sa s ním porozprávali o jeho začiatkoch v tejto službe, o tom, kto ho v živote inšpiroval, ale prezradil nám aj úsmevné príhody, ktoré ako začínajúci farár zažil.
Páter Ľudovít, na úvod nám povedzte o sebe niečo viac. Odkiaľ pochádzate, kde ste sa narodili a vyrastali?
Narodil som sa v galantskom okrese v Seredi, väčšinou som vyrastal na Žitnom ostrove. Detstvo celkom normálne, tak ako to po vojne bolo. Súrodencov mám dvoch, už sú aj starí rodičia. Po škole som išiel na gymnázium, tam som si podal prihlášku najprv na filozofickú fakultu a potom som to premenil na teologickú, nakoľko to bol rok 68. Vyrastal som v pomerne katolíckom prostredí, mali sme veľmi dobrých kňazov. Takisto ma bavila aj história a v tej dobe sa veľmi brojilo proti inkvizícii a práve tá ma začala zaujímať. Doma sme mali pomerne dobrú knižnicu a tam som si nalistoval, kto to boli inkvizítori a dominikánsky rád a nakoniec sa mi stali veľmi sympatickými. Tak som cítil v sebe, že chcem vstúpiť do tohto rádu. V tej dobe u nás rehole neexistovali, ale naša rodina mala kontakty s Talianskom. Tam som šiel rovno do Santa Sabini, čo je generalát rádu dominikánov, a povedal som si, že ak teraz o druhej, čo je pre Talianov siesta a všetko je pozatvárané, nájdem dominikána pred bránou, tak je to znak, že mám vstúpiť. A skutočne tam bol jeden páter, tak som sa mu ihneď predstavil a povedal mu, že sa chcem stať dominikánom a chcem poznať dominikánov osobne. On sa ma začal vypytovať odkiaľ som, tak som mu povedal „provincia Glanta“ a on rozmýšľal, ktorá je to provincia, po taliansky okres. Ja som mu povedal „veď vy nie ste Talian“ a on hovorí „nie, ja som z Moravy“. A ja s mojím temperamentom som mu odpovedal „tak prečo nehovoríte normalno?“. Potom som mu vysvetlil, že aj ja som z Československa. Hneď sme išli za generálom rádu, porozprávali sa so mnou, a behom hodiny-dvoch mi dali poverovacie listiny pre pátrov, ktorí práve vtedy vyšli von z väzenia. Aj hlavne pre pátra Akvinasa Gaburu. Povedali mi, aby som sa vrátil do Československa, lebo tam sa budú môcť obnovovať rehole atď. Medzitým prišli „spolubratia“ s tankami, všetko sa obrátilo, ja som ostal v seminári, mal som kontakty s pátrami a tak sa to pretiahlo až do mojej vysviacky. Potom hlavne v tých 80tych rokoch začali do mojej farnosti prichádzať spolubratia a robilo sa pre nich štúdium, pre mňa postgraduál. Neskôr v 89tom sme na vôľu arcibiskupa Sokola počas polnočnej omše zmenili reverendu za habit a začal sa v podstate normálny rehoľný život, niektorí bratia sa presťahovali ku mne na faru a tak sme pomalinky začínali.
V týchto dňoch ste oslávili 50. výročie svojej kňazskej vysviacky. Ako si spomínate na začiatky tohto povolania?
Náročné to bolo hlavne tým, že kde som bol, tam sa stavalo. Fary, oprava kostolov, striech… Čo bolo zvláštne, museli sme učiť náboženstvo na škole, ale riaditeľ nám to musel zakazovať, tak sme sa vždy v septembri museli dohovárať. Ale spomienky mám veľmi pekné. S ľuďmi sa dalo pracovať, dalo sa dohovoriť, boli veľmi ochotní pomáhať. Pekné spomienky mám hlavne na dedinku Nový Tekov, kde mi veľmi pomáhali aj členovia Bratskej cirkvi. Chodili mi na brigády, keď som strechu menil. Krásna spolupráca tam bola aj s kalvínmi, aj s luteránmi a to ešte kde bol vtedy ekumenizmus?
Pol storočie je naozaj dlhá doba, ktorá iste priniesla rôzne výzvy, rozhodnutia, situácie. Čo z toho bolo pre vás najťažšie?
Najťažšie? Ani neviem, že by som mal nejaké zvláštne ťažkosti. Možno to, že človek bol trošku taký obmedzený, že si musel dávať pozor, aby z tej štátnej stránky naňho nezaútočili. Ten vnútorný tlak, ten bol pomerne ťažký.
Zažili ste vo svojich začiatkoch aj niečo úsmevné?
Keď som prišiel do Nového Tekova, tá fara bola v hroznom stave a ja som tam sekal na dvore kríky a prišla jedna – teraz sa povie Rómka – tak som sa jej opýtal „so keres?“ a ona že hľadá farára. Tak som povedal, že ja som farár. Ona kukne po mne, ja som akurát tak v riflách bol a vraví: ty si neni farár, ty si cigáň. Tak sme sa zoznámili a skamarátili. Na druhý deň sa bolo treba ísť prihlásiť do Levíc, tak som sadol na autobus pred farou. Na druhej zastávke nastúpila ona aj s malými deťmi, ona im asi bola babka. Ja som sedel v reverende hneď na prvom mieste, vedľa mňa bolo voľné, tak si ku mne sadla. Šofér sa hneď do nej pustil, čo si tam sadá vedľa pána farára, čo tam má čo hľadať. Ona bola veľmi pohotová a veľmi spravodlivá a vraví mu: čo kričíš, ty bílý? Šak on je taký ako my. Tak veľký aplauz bol v autobuse a všetci si ma zapamätali.
Keby ešte predsa len trošku zalovíte v pamäti, spomínate si na sviatosti, ktoré ste vyslúžili po prvýkrát? Možno prvá spoveď alebo prvý manželský pár, ktorému ste asistovali pri tomto obrade.
To som vypomáhal ešte v Seredi pánu farárovi, vtedy to bol Sokol, a myslím, že prvý sobáš bola jedna moja spolužiačka. Prvý krst – to som ďalšej spolužiačke dieťa krstil, on je teraz lekárom. Prvú spoveď si ani nepamätám, ale na prvý pohreb si dobre spomínam, lebo ešte som si nebol taký istý v tých obradoch.
Prejdime k súčasnosti. Aktuálne pôsobíte v Ríme v Bazilike Santa Maria Maggiore ako apoštolský penitenciár. Čo to znamená? Aká je náplň vašej práce?
Penitenciária bola založená sv. Piom V., dominikánom. Keď sa začali púte do Ríma, chodilo tam veľa pútnikov a Svätý Otec nemohol vyspovedať všetkých, ktorí sa naňho obracali s takými vážnejšími problémami. Preto má spovedníkov, ktorí spovedajú namiesto Svätého Otca s určitými právami. Súčasný pápež to ešte rozšíril, sú aj spovedníci milosrdenstva. V našej bazilike je 12 penitenciárov, u sv. Petra je 16, desať ich je v Lateránskej bazilike a šiesti vo sv. Pavlovi. Sú to medzinárodné kolégiá, lebo kvôli jazykom treba, aby nás bolo z každého kontinentu niekoľko a každý musíme spovedať minimálne v štyroch jazykoch. Naša bazilika je najfrekventovanejšia, lebo sa nachádza blízko stanice Termini, kam prichádzajú aj autobusy z letísk. Slúžime ľuďom ako môžeme a dávame trošku do poriadku aj ich svedomie, aj ich životy.
Laicky by sme teda mohli povedať, že dávate rozhrešenia nielen na povedzme bežné, ale aj na tie závažnejšie hriechy. Keby môžeme konkrétne povedať, ktoré sú to hriechy, ktoré môže rozhrešiť iba Svätý Otec?
Svätý Otec má rezervované napadnutie jeho osoby, zneuctenie Najsvätejšej Sviatosti Oltárnej, prezradenie spovedného tajomstva, dohromady ich je päť tých hriechov, ale toto sú tie hlavné.
Takéto rozhrešenia sa nedávajú iba osobne, ale kajúcnik môže tiež poslať písomnú žiadosť do Ríma. Je týchto žiadostí veľa?
Je ich hodne. Keď neprídu osobne, ale obrátia sa na nás cez miestneho farára, tak odpoveď musí byť pripravená behom 24 hodín.
Máte často žiadosti aj zo Slovenska?
Sú. Nie často, ale sú.
Sú prípady, kedy v týchto závažných prípadoch aj odmietnete dať rozhrešenie?
Keď tá osoba to absolútne neľutuje a nemá záujem zlepšiť svoj duchovný život, ale len chce mať potvrdené, že áno, toto, čo robím, je správne, tak tam sa nemôže dať rozhrešenie, lebo je neplatná spoveď. Nemá ľútosť, nemá vôľu. Sú aj také prípady.
Ako vnímate toto povolanie apoštolského penitenciára? V čom vás táto služba najviac napĺňa?
Je veľmi povzbudivé, ako niektorí ľudia krvopotne hľadajú stretnutie s Pánom cez sviatosť sv. spovede. To je povzbudivé aj pre nás kňazov. Veľakrát sa od tých ľudí aj učíme.
Priblížme si aj vašu ďalšiu službu. Tiež pôsobíte ako biritualista, čo znamená, že môžete vykonávať aj rímsko aj gréckokatolícke obrady. Ako ste sa k tomu dopracovali? V čom je to pre vás obohacujúce?
K tomuto som sa dostal na Podkarpatskej Rusi, kde bolo vtedy treba aj kňazov vo východnom obrade, hoci ja som zo západného Slovenska a u nás takýto obrad nikdy nebol, ale apoštolský nuncius, ktorý bol vtedy v Kyjeve, sa práve u mňa stretol s generálom a s gréckokatolíckym biskupom z Užhorodu a povedali mi, že je to treba. Dostal som týždenný kurz a od ďalšej nedele som začínal aj vo východnom obrade. Keď som sa vrátil na Slovensko, bolo treba založiť farnosť v Žiline, čím ma poveril pán biskup Hirka. Keď som v 99. roku prišiel do Ríma, bolo tam veľa opatrovateliek, ktoré sa starali po domoch o chorých. Tie ma žiadali, aby mohli chodiť na liturgiu. Tak v našom kolégiu, v našej súkromnej kaplnke som s povolením ostatných spolubratov začal pre tieto ženy liturgie. V roku 2005 prišiel pán biskup Bílik a on to po mne prebral.
Baziliku Santa Maria Maggiore, kde pôsobíte, často navštevuje aj súčasný Svätý Otec František. Stretávate sa s ním? Ako vnímate jeho osobu?
Pápež František chodí do baziliky vždy pred svojou cestou a tiež vždy, keď sa z tejto cesty vráti, aby sa poklonil Panne Márii, tej zázračnej ikone. Aj teraz, keď ja som tu, tak pápež prišiel do baziliky po tom, ako ho prepustili z nemocnice, aby sa poďakoval Panne Márii. Ja som sa s ním tak najlepšie stretol hneď po jeho zvolení. Bolo ráno a jeden z pátrov mi hovorí, že okamžite si daj kappu – ten čierny plášť – lebo pápež je v bazilike. Zdalo sa mi to divné, lebo tam ešte nikto takto ráno nebol, tak som tam išiel a skutočne tam bol tento nový pápež a modlil sa. Prišli sme k nemu a on nám hovoril: „Milosrdenstvo, milosrdenstvo, milosrdenstvo. Spoveď je sviatosť milosrdenstva, buďte milosrdní.“ To bolo také prvé stretnutie a odvtedy nám to stále Svätý Otec pripomína.
Niekedy možno v živote dosahujeme svoje ciele aj vďaka mnohým vzorom, ktoré sledujeme. Aký bol počas týchto 50 rokov váš veľký vzor? Kto vás v živote najviac inšpiroval?
Tých vzorov máme v reholi skutočne veľmi veľa. Jeden z najfantastickejších bol samozrejme páter Akvinas Gabura, ktorý prakticky od môjho vstupu ma stále viedol, chodil za mnou a duchovne ma povzbudzoval. To povzbudenie žiarilo aj z jeho každodenného života.
Na záver, čo by ste odkázali našim čitateľom, ktorí možno aj rozmýšľajú nad kňazským alebo rehoľným povolaním?
Poslúchať. Lebo práve táto čnosť je momentálne veľmi vzdialená od ľudí. A práve preto máme tak málo povolaní, lebo každý chce dosiahnuť to, čo chcem ja a nechcem poslúchať hlas Boží.
Za rozhovor ďakuje Alžbeta Paulíková.
