V pondelok 20. marca 2023 sa veriaci vo farnosti Zvolen-Západ zoznámili so životom, charizmou a posolstvom bl. Pavla Petra Gojdiča, prešovského gréckokatolíckeho biskupa a mučeníka. Dôvodom na stretnutie s týmto výnimočným slovenským blahoslaveným biskupom bolo udelenie jeho relikvie slovenskej dominikánskej provincii a jej prvé vystavenie v Kostole sv. Dominika na sídlisku Zvolen-Západ. O živote a svedectve gréckokatolíckeho biskupa, blahoslaveného Pavla Petra Gojdiča sme sa rozprávali s Markom Vadászom a gréckokatolíckym novokňazom Petrom Sahajdom, ktorí sa zúčastnili predstavenia relikvie a modlitby Akatistu k blaženému Pavlovi Petrovi Gojdičovi.
Keby ste mali vyzdvihnúť jednu vlastnosť blahoslaveného Pavla Petra Gojdiča, ktorá by to bola?
Marko Vadász: Pokora. To bola jedna z charakteristických čŕt, ktoré mal. Nikdy do ničoho nešiel z pozície, ktorú mal, nikdy nebolo z jeho strany cítiť, že by si niečo dokazoval. Pokoru ukazoval aj v biskupskej službe a potom aj vo väzení tým, že sa nebál ísť do tých najpodradnejších prác.
Otec Peter Sahajda: Mňa veľmi oslovilo, keď hovoril o Božej láske, ako znelo aj jeho biskupské heslo: Boh je láska, milujme ho. Aj cez svoje správanie k ľuďom, cez svoj úsmev i svoju bezprostrednosť zviditeľňoval Božiu lásku.
Keby sme mohli zhrnúť jeho život do pár bodov, ktoré by to boli?
Marko Vadász: Narodil sa 17. júla 1878 do kňazskej rodiny. Už odmalička vnímal kňazský život a povolanie. Potom jeho štúdium, prebývanie v Cigeľke, kde pôsobil jeho otec. Následne študoval teológiu v Budapešti. Na sviatok svätého Eliáša – 20. júla – vstupuje do baziliánskeho kláštora a stáva sa mníchom. Potom je to 25. marec 1927, keď mal biskupskú vysviacku. Jeho biskupská služba bola výnimočná, ale predsa robil iba to, čo sa od neho žiadalo. Dňa 28. apríla 1950 bol Prešovský sobor – likvidácia Gréckokatolíckej cirkvi. A zomrel v deň svojich narodenín v roku 1960 v leopoldovskej väznici.
Otec Peter Sahajda: Detstvo, štúdium, začiatky kňazstva, formácia v reholi baziliánov, biskupská služba, keď sa snažil obnoviť obrad aj zvestovať Božiu lásku, a posledná časť jeho života bola vo väzení – ako mučeník. Keď bol sám svedkom, prijímal Božiu vôľu a stále bol verný modlitbe, Kristovi, Svätému Otcovi. Ako mučeník aj zomrel.
Do svojho breviára si ešte ako študent gymnázia napísal akýsi svoj životný program – slová, ktoré ho budú sprevádzať životom. Ktoré to boli?
Otec Peter Sahajda: Pokora, ustavičná modlitba, umŕtvovanie, odovzdanosť a pokoj v Božej vôli.
Marko Vadász: Boli to aj jeho základné čnosti, ktoré chcel vo svojom živote budovať.
Podarilo sa mu to?
Marko Vadász: Myslím si, že áno. Splnil všetko.
Čo môže otec biskup Gojdič povedať dnešnému človeku?
Marko Vadász: V dnešnej rýchlej dobe, ktorá je postavená na emóciách, že ako sa aktuálne cítim, tak budem konať, môže biskup Gojdič byť takou smerovkou a ukazovateľom zmyslu vernosti. Ako byť verný svojmu cieľu, svojej identite, tomu, kto som a kam smerujem. A nebáť sa problémov, vedieť sa zastaviť sa nad aktuálnymi situáciami, neutekať za niečím lepším, lebo to lepšie ma neposunie.
Otec Peter Sahajda: Vernosť Cirkvi. Dnes mnohí mladí sú veriaci, ale často zanechajú vieru a Cirkev. Berú svoj vzťah s Bohom veľmi osobne, nie cez Cirkev. A vladyka Gojdič trpel preto, že bol verný Cirkvi a Svätému Otcovi.
Keď ste sa viac zaoberali jeho životom, bolo na ňom niečo, čo vás na ňom prekvapilo?
Marko Vadász: Prekvapila ma jeho zdatnosť, všestrannosť. V legendách o svätých často počúvame o úžasných veciach, ktoré vykonali. Pavol Peter Gojdič bol obyčajný človek, ale nesmierne talentovaný. Sú svedectvá o tom, že bol veľmi dobrým študentom, dostal sa aj do výberového seminára, bol aj veľmi dobrým športovcom, dosahoval výborné výsledky v rekreačnom športe. Bol všestranný, ale napriek tomu zostal normálnym, nikdy si nepotreboval nič dokazovať. Druhý moment bol, že nikdy z jeho úst nebolo počuť sťažovanie – ani keď bol vo väzení. Nesťažoval sa ani tým najbližším, stále tvrdil, že mu nikto neubližuje, znášal to až s nepochopiteľným pokojom. Trpel to v tichosti, nepotreboval o tom hovoriť a odovzdával to Kristovi.
Otec Peter Sahajda: Dozorcovi, ktorý ho bil alebo chcel od neho nadľudské výkony, povedal: „Prepáčte, nevládzem.“ Keď sa k tomu spätne vracal, nehneval sa ani nehovoril, že bol niektorý z dozorcov k nemu zlý, ale že on jednoducho nevládal, bol slabý. Hoci ho týrali, on sa na to tak nepozeral, hneď im odpúšťal.
Zajali ho v roku 1950 a vo väzení bol do svojej smrti v roku 1960. Odkiaľ máme svedectvá o tom, ako prežíval svoju vieru vo väzení?
Marko Vadász: Od jeho spoluväzňov, ktorí prežili. Mnohí boli kňazi alebo cirkevne angažovaní ľudia, ktorí nemali až takú prísnu šikanu, ako mal Gojdič, čiže sa dožili v zdraví. Myslím si, že ho zažil aj páter Akvinas, ktorý bol tiež väznený a spomínal na Gojdiča. Taktiež mnoho kňazov z jeho eparchie aj rímskokatolíckych. Spomínali, že bol vo väzení veľkým vzorom a skutočným otcom, vysluhoval im sviatosti, modlil sa spolu s nimi. Bol istotou a svetlom, prinášal Krista aj do hraničných životných situácií.
Keby ste sa s ním mohli stretnúť, čo by ste sa ho opýtali?
Marko Vadász: Či nemal chuť cúvnuť a či niekedy nezapochyboval, či to má celé zmysel, alebo kde bral silu to všetko zvládať a nenechal sa opantať kúzlom svojho úradu.
Otec Peter Sahajda: Kde bral poznanie, že šiel aj proti Tisovi, písal listy. Vedel pekne rozlíšiť, že toto už nie je dobre, ale idem za Kristom a tým, aby sa chránil život každého jedného človeka.
Záznam z predstavenia relikvie nájdete na stránke https://farnostzvolenzapad.sk/blahoslaveny-pavol-peter-gojdic-biskup-a-mucenik-20-3-2023/.
Rozhovor pripravila: Zuzana Vandáková
