Lk 21,29-33
Keď sa robí žatva a zrno sa nechá dobre presušiť, prichádza k preosievaniu a oddeleniu pliev od zrna. Väčšinou sa to aj za čias Ježiša robilo vyhadzovaním zrna do vzduchu, pričom vietor odfúkol plevy a na zem padalo čisté zrno. Tento obraz veľmi silno vystihuje metaforu dnešného evanjelia o tom, čo je pominuteľné, a o tom, čo zostáva pre nebeské kráľovstvo. Pominuteľným je tento život na zemi, spolu s podobami námahy, strachu, pokušení, neistoty a zápasov. No Boh nám dal do duše závdavok nepominuteľnosti. Dominikán, majster Eckhart, to nazýval iskrou duše. Do duše každého človeka je totiž vložená iskra z večného ohňa lásky, ktorým je Boh sám. Táto iskra sa neuspokojí s ničím pozemským. Ale je schopná počuť Božie slovo, ktoré nepominie a budovať osobný vzťah tak s Bohom, ako aj s blížnym, ktorý jediný vie odpovedať na tú najvnútornejšiu túžbu v hĺbke srdca človeka.
Bože, roznieť v nás iskru svojej lásky.
Fr. Irenej, OP
