Viera v Ježišovo zmŕtvychvstanie sa opiera o dva historické fakty. Prázdny hrob a stretnutia so zmŕtvychvstalým. Prázdny hrob nie je dôkazom viery, ale predpokladom pre osobný kontakt s Bohom. „Ježiša Boh vzkriesil a my všetci sme toho svedkami.“ (Sk 2, 32) Prvé svedkyne boli ženy. V židovstve ženy nemohli právoplatne svedčiť pred súdom. Možno práve preto je v Evanjeliu správa o nich, že sa stretli so zmŕtvychvstalým Pánom. Apoštoli boli Židia a rečiam žien neverili. Evanjelista podáva prvé svedectvo veľkonočnej viery, nie dôkaz o zmŕtvychvstaní.
„V noci prišli jeho učeníci, a kým sme my spali, oni ho ukradli.“ Toto šírili Židia, aby popreli kresťanské chápanie prázdneho hrobu. Pre Evanjelistu je dôležité, že aj Židia priznávajú, že Ježiš bol uložený do hrobu a že hrob ostal vo veľkonočné ráno prázdny.
Osobné stretnutia so Zmŕtvychvstalým boli pre učeníkov strastiplnou cestou od prázdneho hrobu k veľkonočnej viere. Sviatostný život má byť aj pre nás východiskom, návratom na staré miesta, ale s novým pohľadom, novou skúsenosťou. Zmŕtvychvstalý Ježiš nás čaká aj tam, kde by sme ho nikdy nehľadali, ale kde ho tak veľmi potrebujeme. „Aby šli do Galiley; tam ma uvidia.“
Fr. Šimon OP
