Ježiš prirovnáva koniec sveta k stromom prebúdzajúcim sa k životu. „Pozrite sa na figovník a na ostatné stromy! Keď vidíte, že pučia, sami viete, že je už blízko leto.“
Keď mudrc zostarol a ochorel, jeho žiaci sa okolo neho smutne zhromaždili a prosili ho, aby nezomrel. Ten im, naopak, vysvetlil, že musí ísť, inak sa nenaučia pozerať. „Čo teraz nevidíme?“ Majster odpovedal vyhýbavo. Keď sa blížila chvíľa smrti, učeníci sa znova pýtali: „Čo uvidíme, keď už nebudeš medzi nami?“ Starec sa súcitne usmial a povedal: „Nič iné som nerobil, len som sedel na brehu rieky a čerpal z nej vodu. Dúfam, že si všimnete rieku, keď odídem.“
V slovách o figovníku znejú nádherné tóny, ktoré hovorí snúbenec svoje milej vo Veľpiesni: „Na fige bronie už rané ovocie, roznáša vôňu vinič v rozkvete. Nuž, hor’ sa, priateľka moja, krásava moja, a poď!“ (Pies 2, 13) Priateľka, milovaná snúbenica Pána, je aj duša človeka. Treba sa pozorne začítať do dnešného úryvku evanjelia, aby sme začuli tón Veľpiesne.
Fr. Šimon OP
