Ježiš vysvetľuje rozlišovanie založené na predpoklade, bežnom aj v iných veľkých náboženstvách, že niektoré veci sú zo svojej z prirodzenosti čisté a iné nečisté. Preto ten, kto sa s nimi dostane do kontaktu, preberá ich čistotu alebo nečistotu na seba. V piatom storočí pred Kristom začali aj v židovskom prostredí učiť, že čistota je spojená so srdcom. Túto interpretáciu preberá Ježiš, keď povie: „Čo z človeka vychádza, to poškvrňuje človeka. … Tým vyhlásil všetky jedlá za čisté.“ Učeníci a prví kresťania mali ešte dlho problém prijať takúto interpretáciu. Koľko úsilia stálo svätého Petra voviesť do života, s vnútorným pokojom „nové“ učenie Ježiša (Sk 10, 9-17,34-36). Všetko sa rozhoduje v ľudskom srdci, v najhlbšej časti človeka, kde sa robia rozhodnutia.
Ježiš hovorí o nečistote človeka. Nejedná sa o čistotu z hľadiska hygieny. Ale o čistotu v zmysle, bez cudzích prímesí. Boh všetko stvoril a povedal, že je to dobré, pri človeku veľmi dobré (Gn 1, 31). Všetko je dielom Božej lásky a celé stvorenie je darom pre človeka. Dobré dary sa však dajú zle použiť. Jestvuje nečistota človeka spojená so stratou, chýba mu niečo, čo by mohol a mal mať. Iba človek sa môže zredukovať, ako to vyjadril svätý Pavol, že začne žiť len pre brucho, ktoré sa stane jeho bohom (Fil 3, 19). Takému človeku postupne nič nie je sväté. Ľudská bieda, nečistota, ktorú spomína Ježiš, začína, desakralizáciou a profanáciou, keď človek opustí dialóg so svojím srdcom.
Modlime sa dnes spolu s kráľom Dávidom: „Bože, stvor vo mne srdce čisté.“ (Ž 51, 12)
Fr. Šimon OP
