V Nazarete Ježiš nemal úspech, čudoval sa nevere svojich známych. Nereagoval však hnevom, vyhrážkami, ale s bolesťou v srdci odchádza na iné miesta. Vždy mal v úcte všetkých ľudí, rovnako tých, ktorí ho odmietali, nikomu nič nevnucoval, vždy dával na prvé miesto slobodu druhého.
Prozelytizmus oberá o slobodu a vytvára otrockú závislosť. Nie je schopný vytvoriť proces duchovného rastu v slobode. Vždy ráta s ľuďmi, ktorí sú tým či oným spôsobom podriadení. Prozelyta sa nespráva ako syn, dcéra, ale ako otrok, ktorý nevie čo robiť, ak mu to nie je povedané. Chce získať ľudí na svoju stranu za každú cenu. Ako napríklad rodič, ktorý núti dieťa mať sobáš v kostole, ale menej mu vadí, že vnútro jeho detí je vzdialené životu viery.
Blahoslavený kardinál J. H. Newman (1801-1890) je príkladom opravdivej konverzie. Po vstupe do katolíckej Cirkvi prechádzal dlhou a tvrdou skúškou, pokorovaním, urážlivými podozreniami. Žiadna ťažkosť v ňom nevytvorila pochybnosť vo viere. V roku 1863, 18 rokov po svojej konverzii napísal: „Aký smutný a chmúrny sa stal môj život, odkedy som sa stal katolíkom! Keď som bol anglikánom, bolo smutným moje náboženstvo. Teraz však je smutný môj život, a nie moje náboženstvo.” Nestal sa katolíkom kvôli výhodám, ale preto, že v úprimnosti srdca, objavil v katolíckej Cirkvi plnosť pôsobenia Ježiša Krista, jej vnútornú krásu.
Cirkev nerastie prozelytizmom ale príťažlivosťou svedectva veriacich. Modlime sa dnes, aby svedectvo nášho života bolo príťažlivé.
Fr. Šimon OP
